Misie


Naša cesta za chlapcami z Ukrajiny

Počas tohtoročných letných prázdnin sa prímestského tábora v Prešove zúčastnili aj 8 chlapci a 2 animátorky z Ľvova na Ukrajine. Aj za ten krátky čas, kedy boli ubytovaní v našich rodinách, stali sa nám veľmi blízki a preto sme ich chceli navštíviť.

Využili sme predĺžený víkend 17.-19.11. a v piatok ráno vyrazili na cestu manželia Lainczoví s deťmi Lukášom a Grétkou, manželia Goboňoví, Alenka Andreánska a otec Marián Maťaťa. Samotná cesta (až na niekoľkohodinové čakanie na hranici) bola pre nás príjemným prekvapením. Večer sa nám podarilo doraziť do cieľa, kde nás privítal don Karol Maník, provinciál saleziánov na Ukrajine. Zvedaví na chlapcov, sme hneď išli do Domu rodiny Jána Bosca. Nastalo radostné zvítanie a chlapci hrdí na svoj domov nám ukázali kde spia, učia sa, kde sa stravujú, športujú, modlia....

Nasledujúci deň sme strávili prehliadkou historickej časti mesta Ľvov a spoločným časom s chlapcami v miestnej krásnej pizzerii. Udivení sme sledovali miestne zvyky ako napr. kupovanie lístkov v električke. Večer sme sa znova stretli s chlapcami a tentokrát sme mali možnosť vidieť aj ich pekáreň, práčovňu, posilňovňu, ktoré prevádzkujú a sú pre nich aj určitým zdrojom príjmu.

V nedeľu ráno sme sa zúčastnili gréckokatolíckej liturgie a po opakovanom lúčení sa začala naša cesta domov.

Naše dojmy?

Chlapci sa nám veľmi potešili a bola som prekvapená, ako nás prijali a tešili sa aj tí, ktorých sme vôbec nepoznali a tiež to, že boli veľmi veselí. (Grétka)

Chlapci rôzneho veku poznačení minulosťou, žijúci v spoločnom domove, kde don Michal je pre nich skutočným starostlivým otcom. Ešte keď boli na Slovensku, veľmi ma upútali ich pekné vzťahy plné vzájomnej pozornosti. (Peter)

Tam som v očiach chlapcov videla túžbu po láske, pozornosti, aby sme si všimli aj tých, ktorých sme dovtedy nepoznali. Najviac ma „dostala“ Jurkova otázka (ktorý bol u nás počas prázdnin) : „Ešte prídeš ?“ (Marcela)

Fotoalbum