Myšlienka na nedeľu


Láska - dar stvorenia i dar vykúpenia

Dnešná nedeľa nás upriamuje na dar Ducha svätého, najmä na dar lásky. Pospájané úryvky z obšírnej rozpravy o Petrovej návšteve u Kornélia (Sk 10) sa zameriavajú na zaujímavý fakt, s ktorým sa stretávajú prví kresťania i Peter. Duch svätý predbieha konkrétnu činnosť Cirkvi. Normálnym spôsobom sa najprv udeľoval krst a potom apoštoli prichádzali potvrdiť tento dar vkladaním rúk (Sk 8,14-16). Peter a jeho sprievod sú prekvapení, že Kornélius a jeho dom dostáva dary Ducha skôr než boli pokrstení. Táto stať nás teda uisťuje o Božom pôsobení aj mimo nášho dosahu. Na druhej strane dar Ducha nespôsobil v Kornéliovi a jeho dome nejakú nezdravú sebestačnosť. Text nám hovorí, že poprosili Petra a jeho sprievodcov, aby zostali v ich dome ešte nejaký čas. Lebo dary Ducha neoddeľujú od spoločenstva Cirkvi a uvedomujú si, že nositelia tradície im aj napriek veľkým darom majú čo povedať. Preto aj dary Ducha nemajú zostať bez poznania dejín Cirkvi a bez spojenia s tým, čo sa v Cirkvi deje.
 
Najväčší dar Ducha je láska. Pavol o tom hovorí veľmi zreteľne v 13 kapitole listu Korinťanom. Táto skutočnosť je veľká aj v poriadku stvorenia. Láska manželská i láska priateľská sú veľké univerzálne hodnoty, ktoré ľudstvo pozná. Tieto však, v našich súčasných podmienkach vytvárajú dosť veľa zmätku a nejasnosti. Práve preto sa pred časom Benedikt XVI. rozhodol napísať encykliku o láske, v ktorej píše:  Slovo láska sa  stalo najpoužívanejším i najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy ... /má/  širokú významovú rozmanitosť ... : hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky.
 
Ako kresťania sme povolaní bdieť nad tým, aby sme nestratili spred očí Božiu lásku, ktorá sa zjavila. Sme presvedčení, že aj ľudská láska má v sebe, na základe stvorenia, stopy Božej lásky, ale Boh, ktorý sa zjavuje nám hovorí o svojej láske, ktorá je pomocou aj pre našu ľudskú lásku. Veď, či sa naša láska nedokáže veľmi ľahko premeniť na sebalásku, na žiadostivosť a v konečnom dôsledku na ubližovanie, zneužívanie a podobné skutočnosti. My vyznávame, že láska je z Boha a jeho lásku majú tí, čo sa z neho narodili, čo prijímajú lásku ako jeho dar.
 
Sme pozvaní robiť katechézu o pravej láske
 
Evanjelium nám hovorí, že túto Božiu lásku môžeme spoznať v Ježišovi. On sa k nám priblížil, on sa dáva za vzor lásky a hovorí nám, že opravdivosť lásky spočíva v jej obetavosti. Milujte sa, ako som vás ja miloval. Na tento rozmer by sme nemali zabúdať, keď sa do niekoho zamilujeme, keď sa v nás rodí ten oheň ľudskej lásky. Mnohí neveriaci alebo málo veriaci by chceli povedať: ale toto pokazí ľudskú lásku, ktorej sa cheme tak spontánne oddávať. Láska nechce nijaké obmedzenia, nijaké rozumovania. Pápež Benedikt si toto tiež uvedomuje a píše: V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť (kresťanskej lásky) označená za absolútne negatívnu. Podľa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.1 Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?No je to skutočne tak? Je naozaj pravda, že kresťanstvo zničilo  lásku (eros)?
 
Zostáva na nás, aby sme dobre porozumeli hodnotu kresťanskej lásky, ktorá sa dokáže spojiť a obohatiť ľudskú lásku. Nemali by sme vidieť ľudskú lásku len očami nebezpečenstva a kritiky a tiež by sme nemali ponúkať iba Božiu lásku, ktorá nahrádza ľudskú lásku. Poprosme si o dar Ducha, aby naša kresťanská láska bola bohatá na ľudskosť, ale aby v nej nechýbalo to krásne a vznešené, tá Kristova obetavosť, ktorá uchráni ľudskú lásku od jej zdegradovania a úpadku. A toto je skutočnosť, ktorú by sme mali prosiť aj pre mladých a pokúsiť sa im ju vysvetliť: aby neupadli do osídiel falošnej nedostatočnej lásky pomocou ktorej potom strácajú aj veľký dar viery.
 
Don Pavol Grach, SDB