Čím viac sa približoval termín našej spolupracovníckej púte, tým viac mi v mysli rezonovalo Heslo pre saleziánsku rodinu na rok 2024: „Sen, ktorý podnecuje k snívaniu. Nám, 48 pútnikom, sa totiž splnil sen, ktorý začal snívať spolupracovník Janko ešte v septembri 2023: Čo tak pripomenúť si život bl. Alexandriny da Costa spoločnou púťou spolupracovníkov do Balazaru v roku 2024, keď budeme sláviť 20. výročie jej blahorečenia?

K splneniu jeho sna (okrem iných prozaických vecí) stačilo 22.4.2024 skoro ráno vstať, pricestovať z rôznych kútov Slovenska do Bratislavy, nasadnúť spoločne do autobusu smer letisko Viedeň a odtiaľ odletieť do Barcelony. Prvú sv. omšu sme už doobeda slávili v krypte veľkolepého chrámu Sagrada Familia, kde je pochovaný jeho geniálny architekt a kresťan, ktorého proces blahorečenia už započal, Antonio Gaudí. Od neho sa veru môžeme učiť trpezlivosti ohľadom plnenia snov. Veď jeho celoživotný sen, kvôli ktorému sa vzdal aj všetkého svojho majetku - dokončenie architektonického zázraku so všetkými 18-timi vežami - sa plánuje až na 100. výročie jeho smrti, teda v roku 2026. Gaudí nám svojim dielom i postojom k životu („staviam chrám a chrám stavia mňa“) ukazuje, že Boh je pravým meradlom človeka, že tajomstvo pravej originálnosti a kreativity spočíva v návrate k pôvodu, za ktorým stojí Všemohúci. Jeho dielo ospevuje Božie stvorenie, keď si z neho v chráme prepožičiava tok vody, koruny stromov, farby, či formy nájdené vo flóre. Jeho učiteľom i majstrom je príroda, ktorá je akoby predsieňou Objavu.

Po autokarovej prehliadke Barcelony sme sa poobede vydali na pomerne dlhú cestu autobusom do Lúrd. K tej, ktorá naučila aj Janka Bosca meniť vlkov na baránkov. Nie svojou silou, nie svojimi titulmi, ale otvorením sa moci Najvyššieho a pôsobeniu Ducha Svätého, prijatím Otcovho plánu a rastom Kristovej osoby v jej vnútri. V blízkosti impozantnej lurdskej Jaskyne Zjavení Ježiš Kristus na príhovor svojej matky Márie neustále premieňa srdcia miliónov pútnikov, ktorí tam každoročne prichádzajú a uzdravuje ich duše a aj telá. Tu sa 11-ročnej dievčine, Bernadette Soubirousovej, zjavila Panna Mária v jaskyni Massabielle 18-krát, a to v čase od 11. februára do 16. júla 1858. Postupne sa posolstvo začalo šíriť, na miesto zjavení začali prichádzať mnohí ľudia a bolo zaznamenaných veľa zázračných uzdravení. A tak aj nás modlitba ruženca v rôznych jazykoch a sviečkový sprievod, vtiahli do nádherného prúdu poslania zapaľovania a rozširovania Svetla nádeje i radosti.

Keď nastal ďalší deň, vydali sme sa na prehliadku celého areálu, navštívili podzemnú Baziliku Pia X. a slávili sv. omšu v krypte Baziliky Nepoškvrneného počatia. Tiež sme peši prešli po stopách sv. Bernadetty v meste, navštívili jej rodný dom a farský kostol, v ktorom bola pokrstená.  Mnohí sme využili možnosť stráviť čas v osobnej, intímnej a tichej modlitbe pri Jaskyni, napiť a ovlažiť sa z prameňa s lurdskou vodou a vstúpili sme aj do spoločnej modlitby krížovej cesty. Po eucharistickej procesii sme boli večer opäť pozvaní modliť sa v jednote ducha v rozličných jazykoch tajomstvá svätého ruženca, splynúc v dlhom svetelnom a vlniacom sa sprievode.

Na tretí deň naše žalúdky trochu prekvapili raňajky o 4:30, ale skoré ranné vstávanie sa naozaj oplatilo. Pricestovali sme totiž do San Sebastian de Garabandal, do dedinky vysoko v horách, v provincii Santander. Garabandal je zabudnuté, neskomercionalizované miesto, kde sa Boh prostredníctvom svojej Matky dotkol ľudských sŕdc v rokoch 1961 až 1965, cez vtedy 11-12 ročné dievčatá. Tu nielen zanechal zázračné stopy, ale cez Máriu oznámil štyrom dievčatám aj veľmi silné proroctvá. Ona im odovzdala posolstvá a žiadala ľudí odpútať sa od hriechu a navrátiť sa na cestu oddanosti jej Synovi. Prosila a stále prosí o modlitby, pokánie a pôst. Matka ľudí cez tieto deti tiež varovala, že aj nevinné baránky sa naopak môžu niekedy premeniť na vlkov v ovčom kožuchu aby lákali ľudí k sebe a nie k Bohu. Po návšteve malého kamenného kostola sv. Sebastiána a poklone sv. krížu sme sa vybrali po pútnickej ceste na kopec s borovicami (Los Pinos). To je miesto, ktoré čaká na naplnenie času proroctva. Priznám sa, že pre mňa pohľad na toto pokojné miesto a okolitú panorámu nádherných hôr bol zázračný aj bez viditeľného Zázraku.

Naša púť potom pokračovala cestou do Santiaga de Compostela, kde sme slávili sv. omšu v neskorších hodinách. Ráno sme išli na prehliadku starého mesta, navštívili Katedrálu sv. Jakuba, kde sa nachádza hrob sv. Jakuba apoštola,  patróna Španielska, ktorý sa pričinil o jeho evanjelizáciu. Stretli sme i pútnikov, ktorí putujú peši po Camino de Santiago, po starobylých pútnických cestách z celej Európy, ktorí prišli síce unavení, ale s veľkou vďačnosťou vo svojich srdciach. Tiež sme mali individuálny čas pre modlitby, či prechádzku po meste.

Avšak vzhľadom na naplnenie nášho spoločného sna, navštíviť bl. Alexandrinu da Costa, ponáhľali sme sa do Balazaru, takže v Compostelle sme zotrvali pomerne krátko. Aj naša sprievodkyňa Evka nám rozpovedala o živote tejto saleziánky spolupracovníčky, vždy usmievajúcej sa aj napriek veľmi dlhej a bolestivej nehybnosti v posteli, blahorečenej 25. apríla 2004 pápežom Jánom Pavlom II. Iba postupne sa pred nami odhaľuje jej bohatá mystická skúsenosť, v ktorej úplným a výnimočným spôsobom prežívala ducha don Boscovho „Da mihi animas, cetera tolle“. Náš sen sa naplnil do bodky, keď sme dorazili do Balazaru vo štvrtok, presne na 20. výročie tohto dátumu. Celá farnosť oslavovala slávnostnou sv. omšou, výstavou v jej dome i náboženskými akciami. Videli sme projekt a rozostavané základy modernej stavby eucharistickej svätyne na počesť bl. Alexandriny. Mali sme to šťastie, že nás sprevádzala aj vedúca Medzinárodného saleziánskeho centra spirituality v Balazare, Maria Rita Scrimieri. Zaviedla nás do domu, v ktorom blahoslavená žila a zomrela 13. októbra 1955, ukázala nám múzeum v podzemných priestoroch jej domu a ďalšie významné miesta, akými sú kaplnka Svätého Kríža a farský kostol sv. Eulálie, kde dnes spočívajú pozostatky bl. Alexandriny v bočnej kaplnke. Tu sme mali spoločnú sv. omšu, obnovili si prísľuby saleziánov spolupracovníkov a prehĺbili vnútorné puto, ktoré existuje medzi donom Boscom, Alexandrinou a našim povolaním. Boli sme aj svedkami vzácneho okamihu, keď don Jožko odovzdal relikviu bl. Titusa Zemana miestnemu farárovi v Balazare, ktorým je otec Manuel Casado Neiva. My sme na oplátku dostali reliviu bl. Alexandriny. Táto podivuhodná výmena Portugalcov tak zasiahla, že si vypýtali našu slovenskú zástavu na pamiatku nášho ďaleko siahajúceho putovania do tejto malej dediny.

A nastal čas na odchod do Fatimy, jedného z najznámejších pútnických miest v Európe. V roku 1917 sa tu trom deťom zjavovala Panna Mária. Deti dostali posolstvo známe ako Fatimské proroctvo. Až 70 000 ľudí bolo pri poslednom zjavení 13. októbra, svedkom výnimočného fenoménu na oblohe, ktorý bol nazvaný „tanec slnka“. Dorazili sme sem podvečer a stihli sme sa zapojiť do medzinárodnej modlitby ruženca a sviečkovej eucharistickej procesie.

Ďalšie dva dni sme v pokoji prežili vo Fatime, dvakrát sme mali sv. omšu v Kaplnke zjavení s milostivou sochou Panny Márie. Modlili sme sa aj v majestátnej Bazilike s hrobmi blahoslaveného Františka a Hyacinty Marto a tiež sestry Lucie. Na druhom konci 1000 m dlhého námestia sme vstúpili do moderného chrámu Najsvätejšej trojice a tiež pobudli v kaplnke ustavičnej eucharistickej poklony. Mali sme možnosť modliť sa krížovú cestu z dedinky Aljustrel do Fatimy, či taktiež peši navštíviť rodné domy troch vizionárov  Lucie Santos, sv. Francisca Marto a sv. Jacinty Marto. Navštívili sme aj múzeum, kde sme videli jednu z guliek, ktorá zasiahla sv. Jána Pavla II. pri atentáte 13. mája 1981, a ktorá bola vložená do koruny sochy fatimskej Panny Márie.

Posledný deň sme mali čas a možnosť prežiť doobedie v slobode, osobnej modlitbe, či uvažovaní o nitkách nebeskej zápletky, ktoré spájajú Máriu a všetkých protagonistov mimoriadnych zjavení. Našu púť sme zakončili družnými rozhovormi v lietadle na ceste z Porta do Viedne. Putovali sme spoločne krajinami s bohatou históriou a navštívili miesta, kde denne prejdú stovky ba tisíce pútnikov, ale aj miesta všedné a prehliadané. Myslím, že ešte dlho budeme spracovávať tie mimoriadne dotyky pokoja, ktorý jemne klope a pozýva meniť vnímanie nášho uponáhľaného a rozorvaného sveta. Pozýva nás šíriť posolstvá navštívených miest, vyzýva k čoraz hlbšiemu kresťanskému životu a je pozvaním k náprave, ktorá je dnes nevyhnutnejšia viac, než kedykoľvek predtým.

Robo, Trnava