Články


Zaspomínajme si na otca Ivana Grófa

Milí priatelia,

20. decembra 2020 uplynulo 20 rokov od odchodu otca Ivana Grófa na večnosť. Od marca, keď sa malo v Senci konať spomienkové stretnutie na tohto nášho duchovného otca, začali sme sa intenzívnejšie zaoberať jeho životom a dielom. Vydali sme dve publikácie, ktoré chcú priblížiť jeho život a dielo. Ide o knihu Dášky Kráľovej s názvom Mal nás rád a o jeho myšlienky, rady a povzbudenia, ktoré vyšli pod názvom Slová múdrosti a lásky na každý deň roka. V súčasnosti sa intenzívne pracuje na dokončení webovej stránky venovanej jemu

www.otecIvanGrof.sk,

ale niektoré informácie už môžete nájsť aj na Facebooku, na ktorý Vás pozývame:

https://www.facebook.com/otecivangrof/

 

 

Nech sa páči, prečítajte si kapitolku o saleziánoch spolupracovníkoch z knihy Mal nás rád od sestry Dagmar Kráľovej FMA:

2. SALEZIÁNSKI SPOLUPRACOVNÍCI

Mohlo by sa zdať, že korene inšpirácie pre prácu s manželmi a rodinami otec Ivan prevzal od Janka Beňa. Nie v elitárskej forme, ani s prísnym výberom ľudí, ktorí hneď na všetko nemali. Snažil sa to, čo bolo u Janka dobre vyskúšané, prevziať a prispôsobiť v jednoduchom ľudovom štýle. Rozhodujúcejšou však bude iná skutočnosť. Keďže sa venoval stovkám mladých ľudí, bolo len prirodzené, že mnohí medzi sebou nadviazali vážnu známosť a chodili za otcom Ivanom aj vo dvojici. Celkom prirodzene tak rástli nielen vo viere, ale otec Ivan ich pripravoval aj na manželstvo a rodinný život. Učil ich žiť čisto nielen ako mladých a snúbencov, ale aj ako manželov, ruka v ruke s apoštolátom vo svojom prostredí. Zaiste spočiatku nemal veľa skúseností, musel si prešliapať svoju vlastnú cestu a rásť spolu s nimi a popri nich. Prvému páriku sa začal venovať ešte ani nie ako tridsaťročný v Senci v roku 1964.

Stretávania mládeže s otcom Ivanom pokračovali po celú dobu totality, aj keď stále sledovanie príslušníkmi ŠtB mnohých odradilo. Tých mladých manželov či snúbencov, ktorí sa nezľakli a vytrvali, postupne začal prijímať na rozhovory, čiže vybavovať – ako to on nazýval – v niektorých seneckých rodinách a neskôr sa im jednotlivo zverejňoval ako saleziánsky kňaz. Takto zo skupín, ktoré formoval už od konca šesťdesiatych rokov v Senci, v jeho okolí a v Trnave, dlhoročnou starostlivosťou pripravil kandidátov na vstup do Združenia saleziánskych spolupracovníkov, aby z nich mohli byť dobré základy do budúcnosti.

Zrod Združenia

Priamo do Združenia začal pripravovať svoje duchovné deti otec Ivan v roku 1979. Keď sa ho niektorí záujemcovia pýtali, aké podmienky majú pre tento vstup splniť, s otcovskou jednoduchosťou im povedal: „Všetko už robíte, ale chcete mať z toho aj duchovné výhody?“ Od roku 1980 sa mal otec Ivan aj na pokyn predstavených venovať predovšetkým mládeži cez ženáčov a budúcim saleziánskym spolupracovníkom. V ďalšom roku im začal slúžiť ako kňaz v širšom meradle. Na konci roka 1981 sa konali duchovné cvičenia v Plaveckom Mikuláši, kde otec Ivan predložil prvej skupine laikov, ktorým sa venoval, možnosť stať sa saleziánskymi spolupracovníkmi. Tí, ktorí sa pre tento krok rozhodli, začali kandidátsku prípravu na sviatok dona Bosca v roku 1982.

Hneď v januári nasledujúceho roka 1983 zložilo prísľub 33 laikov, prevažne manželských párov zo Senca, Bratislavy, Trnavy, Bernolákova, Veľkého Bielu a ďalších miest. Tieto prvé prísľuby prijal na sviatok dona Bosca vtedajší saleziánsky provinciál don Andrej Dermek za prítomnosti dona Václava Kociana a dona Ivana Grófa. Otec Ivan taktne dával spolupracovníkom skladať prísľuby do rúk otca Andreja, ktorý ho poveril byť ich delegátom na západe. Na východe bol vynikajúcim delegátom saleziánskych spolupracovníkov otec Alojz . Na strednom Slovensku bol za nich zodpovedný spomínaný otec Václav, ktorý sa neskôr orientoval charizmatickým smerom. V tomto roku bol otec Ivan vymenovaný aj za provinciálneho radcu pre Saleziánsku rodinu.

Prvé stredisko Združenia saleziánskych spolupracovníkov na západe pod vedením otca Ivana vzniklo v Senci v roku 1983, no hneď o rok neskôr, keď ďalší jedenásti robili prísľuby, vznikli už dve strediská: jedno senecké s okolím a druhé bratislavské spolu s Trnavou. Títo všetci boli fakticky už dávno saleziánmi životom, čiže najprv boli apoštolmi vo svojich rodinách, v školách či vo farnostiach. Až potom sa začali združovať do oficiálneho Združenia.

Manželom otec Ivan rád pripomínal, že ich vzájomný vzťah má byť ako láska Krista a Cirkvi. Na sobáše a krsty početných detí ním pripravených spolupracovníkov však nechodil, lebo na všetky by prísť nestíhal a nechcel sa nikoho dotknúť. Keď otec Ivan chodil do rodín, miloval malé deti e tie milovali jeho. Kupovali sme mu hory lízaniek a cukríkov, ktoré nosil vo svojej ošúchanej aktovke a s obľubou ich rozdával novým prírastkom v rodinách, kam za ním prichádzali aj iní manželia často aj so svojimi ratolesťami.

Deviateho januára 1982 sa nečakane na duchovných cvičeniach pre aspirantov spolupracovníkov narodila v Mikuláši malá Mária Kormúthová. Keďže bola tuhá zima, chata celá zafúkaná a autami sa nedalo ani pohnúť, otcovi Ivanovi napadlo, že na povale chatky sú sánky. Tak mamičku odviezli na saniach do dediny na miestny Ústav národného zdravia, kde Božím riadením mala službu detská lekárka i pôrodná asistentka. Veru, najmä otec Ivan sa z toho poučil i do budúcnosti...

Zdá sa, že saleziánski spolupracovníci mali k otcovi Ivanovi asi najzrelší vzťah. Vycepovaní intenzívnym rodinným životom v manželstve a obetavosťou pre deti vedeli byť otcovi Ivanovi vo všeobecnosti veľmi vďační a učenliví. Možno boli aj pokornejší a tolerantnejší voči jeho prípadným indispozíciám a ľahšie prijímali aj jeho náročnosť.

Dôsledné sprevádzanie

V roku 1987 sa otec Ivan stal delegátom spolupracovníkov na celom Slovensku, čím vystriedal otca Václava. V tomto roku už fungovalo šesť stredísk a v ďalšom roku pribudli ďalšie dve. Otec Ivan budoval s nimi celú vnútornú organizáciu Združenia aj s formáciou. Najbližšia spolupracovníčka otca Ivana, Betka, dokončila preklad Pravidiel apoštolského života (PAŽ 87) z taliančiny. Boli to stanovy saleziánskych spolupracovníkov a otec Ivan začal so všetkými skupinami v prednáškach tieto ich životné pravidlá postupne vysvetľovať. Skupiny prvých spolupracovníkov v rámci Slovenska boli spočiatku veľmi rôznorodé čo do pôvodu, prípravy i praxe a tieto duchovné cvičenia pomohli vytvoriť určitú jednotu v mnohorakosti pôvodu jednotlivých členov. Kým sa rozbiehala činnosť miestnych rád i provinciálnej rady Saleziánskych spolupracovníkov, otec Ivan im pomáhal, ako mohol. Bolo treba vypracovať plán formácie nových spolupracovníkov, stanoviť kritériá na prijatie do aspirantátu, pripravovať pre nich formačné prednášky a duchovné cvičenia. Postupne sa osamostatňovali a v každom stredisku im pomáhal kňazskou službou provinciálom určený salezián. Napriek tomu, že kritériá na prijatie nových členov boli náročnejšie ako spočiatku, záujemcov o toto laické saleziánske povolanie pribúdalo a Združenie získavalo na vážnosti.

Počnúc rokom 1988 začal každoročne pre nich robiť výročné konferencie na základe strenny hlavného predstaveného Saleziánskej rodiny vo všetkých strediskách Združenia. Boli na ne prizývané aj ostatné zložky Saleziánskej rodiny, najmä sestry.

V posledných rokoch, keď otcovi Ivanovi ubúdali sily, prichádzal viac do kontaktu s členmi Združenia s rôznymi zodpovednosťami. Touto službou bol poverený svojimi predstavenými. Stretával sa s nimi vo svojej garzónke, ale najmä na ich bytoch a v ich domoch, no i v aute, v parku a napokon aj v komunitách, do ktorých patril, aby im poslúžil duchovným sprevádzaním. Zvyčajne ich vybavoval dlho do noci. Niektorí po celý život prijímali jeho duchovné sprevádzanie a prežili u neho aj zo dvadsať duchovných cvičení. Podľa ich svedectva vždy ťali do živého, a predsa väčšina z nich nepochybovala o správnosti cesty a metódach, akými ich viedol.

Otec Ivan sa s láskou venoval aj mnohým manželským párom, ktoré sa z rôznych dôvodov nezačlenili do oficiálneho Združenia saleziánskych spolupracovníkov. Okolo nich sa vytvorila aj široká vlna sympatizantov Saleziánskej rodiny a zároveň veľkých dobrodincov. Ochotne sa venoval aj tzv. „občasníkom“, ktorí za ním prichádzali v dlhších časových intervaloch alebo vtedy, keď mali vážnejšie ťažkosti alebo stáli pred dôležitým rozhodnutím. Keď sa len dalo, rád navštívil aj rodičov alebo príbuzných svojich duchovných detí, aby im pomohol rozpustiť či aspoň nalomiť ľady nedôvery, chladu a bolesti voči nám i voči nemu. Zvyčajne sa mu to pre jeho srdečnú otvorenosť a schopnosť prejaviť lásku aj podarilo.