NEZNÁMA HISTÓRIA DONA BOSCA

FRANCESCO MOTTO

Bol don Bosco saleziánom?
Áno, od svojich 31 rokov!

V novej knihe – odpoveď dona Bosca na výzvy modernej kultúry

Je známa vtipná otázka, či don Bosco bol saleziánom alebo nie, keďže 14. mája 1862 nezložil rehoľné sľuby ako prví saleziáni. Ale žarty bokom: zdá sa, že je možné historicky potvrdiť, že don Bosco sa istým spôsobom stal „saleziánom“ dávno pred týmto dátumom, totiž ako 31 ročný!

Saleziánska voľba v roku 1846

Hoci markíza Barolová bola presvedčená o osobnej svätosti mladého kňaza dona Bosca – skutočne v ňom vnímala „ovzdušie sústredenosti a jednoduchosti, ktoré je vlastné svätým dušiam“ –, vzhľadom na jeho zdravie ohrozené nadmernou prácou ho koncom jari v roku 1846 postavila pred jednoznačnú voľbu: buď zostane u nej, alebo odíde za svojimi záležitosťami a miesto kaplána nemocnice svätej Filomény prenechá iným. Bezprostredná odpoveď dona Bosca je známa: „Pani markíza, Vy máte peniaze a pre svoje inštitúty ľahko nájdete kňazov, koľko len chcete. V prípade chudobných chlapcov to tak nie je. Ak sa ja teraz stiahnem, všetko vyjde navnivoč... Môj život je zasvätený dobru mládeže. Ďakujem Vám za ponuky, ktoré mi dávate, ale nemôžem odísť z cesty, ktorú mi vytýčila Božia prozreteľnosť.“

Saleziánom rehoľníkom ešte pred založením rehole

Takže ešte pred novembrom roku 1846 – keď sa don Bosco spolu s mamou definitívne presťahoval do Pinardiho domu – máme pred sebou diecézneho kňaza, ktorý sa už prakticky stal „rehoľníkom“, totiž mužom celkom patriacim Bohu, so špeciálnym poslaním.

Je skutočne Božím kňazom, ktorý prijíma predovšetkým radikálnu chudobu. Bezprostredne po svojej kňazskej vysviacke a aj po troch rokoch strávených v Konvikte totiž odmietol viaceré legitímne platené ponuky pastoračnej práce v cirkevných štruktúrach. A v roku 1846 zanechal miesto u nesmierne veľkorysej markízy, čím sa vzdal bezpečnej ľudskej podpory, aby nasledoval výlučne Boží hlas, ktorý ho volal slúžiť svojim mladým. Spoliehal sa na Boha a chcel k nemu privádzať mladých, pričom sa celý zasvätil ich službe.

Je Božím kňazom, ktorý pestuje nespochybniteľnú čistotu, keď vezmeme do úvahy, že pracuje na periférii mesta s mladíkmi v ťažkostiach, ktorí niekedy boli obeťami pochybných alebo negatívnych skúseností medzi kamarátmi a s dospelými, ktorí využívali tých najbezbrannejších.

Je Božím kňazom, ktorý dal sľub poslušnosti svojmu biskupovi Mons. Luigimu Fransonimu, ktorému je vo všetkom a kvôli všetkému podriadený, a bez ktorého podpory nikdy nič neurobí.

Je Božím kňazom, ktorý prežíva horlivú dobročinnú lásku k mladým, a pre nich sa cíti povolaný obetovať celý svoj život.

Je Božím kňazom, ktorý má v úmysle pracovať v skupine-komunite spoločne s inými, s mladými i s menej mladými, s kňazmi i s laikmi.

Cieľmi i metódou už je saleziánom

Formovať „statočných občanov a dobrých kresťanov“ vždy bolo výstižnou formuláciou cieľov saleziánskeho diela, ktorá bola v posledných desaťročiach dokonca preformulovaná do nového znenia „evanjelizovať výchovou a vychovávať evanjelizovaním“. Nuž a to isté chápanie nachádzame už u mladého dona Bosca v roku 1846. Stačí si prečítať, čo napísal 13. marca toho roku zástupcovi starostu mesta, markízovi Michelemu Bensovi di Cavour: cieľom jeho katechizmu jednoducho bolo „zhromažďovať vo sviatočné dni tých mladíkov, ktorí sú ponechaní sami na seba a nechodia do žiadneho kostola na náuku a poučovanie, a robíme to tak, že ich zabavíme dobrými slovami, prísľubmi, darmi a podobne“. Čo sa týka výučby, toto sa zredukovalo na: „1. lásku k práci, 2. pristupovanie ku svätým sviatostiam, 3. úctu k akýmkoľvek nadriadeným, 4. útek pred zlými kamarátmi.“

Zjavne sa tam už objavuje aj jeho výchovná metóda, založená na „rozume, náboženstve a láskavosti“. A ak by táto láskavosť bola slabo viditeľná, stačí si pozrieť, čo píše koncom augusta 1846, vo chvíli oddychu v rodnom kraji, priateľovi donovi Borelovi, ktorý zostal v meste: „Je dobre, že don Trivero prišiel zastupovať do oratória. Ale dajte pozor, lebo so synáčikmi zaobchádza veľmi energicky a viem, že niektorí už boli znechutení. Nech sa posnaží, aby olej zjemnil každý pokrm v našom oratóriu.“

Radikálne životné rozhodnutie

Už v prvých náročných časoch putovného oratória don Bosco prežíva silné spojenie s Bohom, totiž ako ten, kto prežíva intenzívny vnútorný život so svojím Bohom uprostred neúnavnej aktivity (štúdium pri stole a činnosť, kontemplatívny v činnosti), ako ten, kto sa zasväcuje veľkodušnej apoštolskej práci, kto odmietakomfort, hľadanie útechy, potešenie z úspechu, kto prijímavšetky námahy (práca a miernosť), kto vyžaruje láskuk Eucharistii, k spovedi, k Panne Márii, k pápežovi, skrátka kto svoj život prežíva v Bohu.

V takmer jedinom fragmente svojej „histórie duše“ v roku 1854 priznal: „Keď som sa (pred ôsmymi rokmi) začal venovať tejto časti posvätnej služby, mal som v úmysle zasvätiť každé svoje úsilie na väčšiu Božiu slávu a na osoh duší, mal som v úmysle snažiť sa vychovávať dobrých občanov na tejto zemi, aby sa raz stali hodnými obyvateľmi neba. Nech mi Boh pomáha, aby som v tom mohol pokračovať až do posledného dychu môjho života. Nech sa tak stane.“

Don Bosco ako vzor

Don Bosco sa teda predstavuje ako vzor evanjeliovej radikálnosti, práce a miernosti už na začiatku svojho diela (1846). Vzorom bude viac ako 40 rokov, až do konca. A napokon v Duchovnom testamente poskytol interpretačný kľúč všetkej jeho činnosti chápanej ako totálna dobročinná láska až po vyliatie krvi, až po mystické spojenies Bohom v bezhraničnej obetujúcej sa láske: „Keď sa stane, že niektorý salezián podľahne a zomrie pri práci pre duše, vtedy poviete, že naša Kongregácia dosiahla veľké víťazstvo a z neba na ňu zostúpi požehnanie.“

Najbližšia generálna kapitula (2014) sa bude hlbšie zaoberať týmito témami. V tomto očakávaní môže naša knižka F. Motta, „Vo svete, ale nie zo sveta. Povolaní spoločne písať novú stránku saleziánskych dejín“ (Elledici) ponúknuť pádne a zaujímavé zamyslenie pre prežívanú evanjeliovú radikálnosť (ktorú don Bosco propagoval v saleziánskej rodine) – ako odpoveď na desať výziev, ktoré dáva moderná kultúra.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, apríl 2013)