Nebol to len sen, čo zdal sa ti – príbeh dávno odviaty...

Iba snom nebolo ani to, čo sa snívalo 9-ročnému Giovannimu, ani naša túžba ísť navštíviť miesta s ním spojené v spoločnosti priateľov, ktorí jeho príbeh vnímajú podobne ako my.

Koncom augusta sme sa na pozvanie direktora trnavskej saleziánskej komunity zúčastnili päťdňovej púte „po stopách jedného sna“. Bola určená najmä pre miestnych saleziánov spolupracovníkov, z ktorých sa na nej napokon stretlo aj niekoľko generácií: starí rodičia spolupracovníci, ich deti spolupracovníci a nádejný animátorský dorast, deti týchto detí. Program bol bohatý. Príležitosti hlbšie a pokojne sa vžiť do atmosféry a príbehov miest, kde vyrastal a pôsobil don Bosco, sa prelínali s množstvom stretnutí s miestnymi saleziánmi či ľuďmi inak prepojenými s don Boscom, dennými omšami, modlitbami a uvoľneným večerným časom v dobrej partii.

Ubytovaní sme boli na Colle don Bosco, v mieste bývalej usadlosti Becchi. Naša púť teda začala na samom začiatku: tam, kde sa don Bosco narodil. Dnes sa na ňom týči moderne ladená bazilika, vybudovaná v druhej polovici minulého storočia ku cti don Bosca a s úmyslom prosiť o ochranu pre saleziánske domy po celom svete, ďalší chrám je pod ňou a neďaleko stojí aj menší kostol Panny Márie Pomocnice. Chrámy však nijako nenarúšajú autenticitu skromných miest z don Boscovho detstva, prepojeného s obetavou a láskavou mamou Margitou, ktoré sa nachádzajú v ich tesnej blízkosti: domček, kde žil don Bosco od svojich dvoch do dvanástich rokov. Izba so zaveseným obrazom, na ktorom je Panna Mária „Dolorosa“, teda Bolestná, úcta ku ktorej bola v tom čase veľmi rozšírená. Miesto toho prvého sna o vlkoch, baránkoch a neznámej panej, každým najprv vykladaného inak, ktorý ho však napokon viedol celým životom. Zreštaurovaný je aj dom neskôr patriaci bratovi Jozefovi, kde don Bosco zriadil kaplnku Ružencovej Panny Márie, aby sa mali kde so svojimi chlapcami modliť, keď peši prichádzali na návštevu z Turína.

K foto 1: Colle don Bosco, pred sochou znázorňujúcou artistické schopnosti don Bosca.

Colle don Bosco je súčasťou piemontského vidieka so zelenými lúkami, poliami, hájmi a lesmi. Prechádzky po okolitých miestach, návštevy dediniek a miest, pre nás známych doteraz len z počutia, nám dali reálnu predstavu o vzdialenostiach medzi nimi a o živote v don Boscových časoch. Zároveň nám umožnili lepšie pochopiť, čo všetko napomáhalo rozvoju jeho charizmy a spirituality, čo ho formovalo a z čoho čerpal, približovali nám ho doslova na dosah. Popri iných chrámoch sme navštívili napríklad „prvý“ don Boscov kostol sv. Ondreja v Castelnuovo, kde bol pokrstený on, svätý don Cafasso i blahoslavený Giuseppe Callamano. Tento kostol sa v mnohom stal inšpiráciou aj pre turínsku baziliku Panny Márie Pomocnice. Pri pešej prechádzke do Morialda sme si predstavovali jeho rozhovory s don Calossom, jeho prvým vľúdnym duchovným sprievodcom a veľkým podporovateľom na ceste za kňazským povolaním, pre ktorého bol ako syn.

Uvedomili sme si, ako náročné to muselo byť preňho ako dvanásťročného chlapca, keď musel odísť z domu a neúspešne si hľadať prácu, kým ho prijali známi do Cascina Moglia ako paholka. Smutný pohľad bol aj na malú miestnosť v Chieri, v ktorej už ako seminarista pracoval, pri sviečkach študoval a v maličkom výklenku na troche slamy na zemi aj spával. Aj to všetko mu neskôr pomohlo vcítiť sa do potrieb turínskych chlapcov, nútených opúšťať svoje mnohopočetné rodiny, ktoré ich nedokázali uživiť.

K foto 2: V takýchto podmienkach don Bosco spával v začiatkoch svojich štúdií v seminári.

Sledovali sme jeho hľadanie spôsobu zasväteného života, objavovanie spirituality Filipa Neriho a Františka Saleského, príbehy tých, ktorých na svojej ceste stretal a ktorí ho formovali. To, že človek môže mať dary a talenty, ale spoznáva, rozvíja a uplatňuje ich aj vďaka iným, možno menej viditeľným, menej doceňovaným ľuďom okolo seba, o ktorých sa opiera a spolu s ktorými rastie.

Tento kraj je zároveň „krajom svätcov“, keďže z neho pochádza nielen don Bosco, ale aj don Cafasso, Dominik Savio a ďalší svätí. (A má v ňom korene aj pápež František!) Modlili sme sa pri oltári, za ktorým našli Dominika pohrúženého do modlitby. Bez raňajok, obeda nevnímal, že omša sa skončila už niekoľko hodín predtým. V Mondoniu sme navštívili jeho rodný dom s myšlienkou na našich drahých a priateľov a modlitbou za ich ešte nenarodené bábätká, ktorých je Dominik osobitným patrónom. Ako pokračovanie tejto modlitby sme vnímali správu o hladkom pôrode prvého vnúčatka, ktorú dostali naši súpútnici Riedlmajerovci.

K foto 3: Rodisko Dominika Savia.

Vyvrcholením púte bolo, ako inak, turínske Valdocco. V rámci púte sme sa zúčastnili verejnej omše len raz, a to práve v Bazilike Panny Márie Pomocnice. Bola nedeľa a nečakaným prekvapením bolo, že ju celebroval rovno don Chaves. Po nej prišiel na veľmi príjemné, už plánované stretnutie svetový delegát saleziánov spolupracovníkov, Duc Nam Nguyen. A napokon nás celé poobedie sprevádzala milá neúnavná dobrovoľníčka po múzeu Casa don Bosco i po samotnej bazilike. S obdivom a vďakou sme sledovali púť don Bosca už ako saleziána, jeho naplnené vízie a plány pri postupnom budovaní a rozširovaní oratória i baziliky Panny Márie Pomocnice, prinajmenšom saleziánmi považovanej za najkrajší mariánsky chrám sveta. Ak nám bude ťažko, ak budeme mať chuť prešľapovať na mieste, aj toto nám pripomenie, že je dobré snívať a za snami si ísť.

K foto 4: Na Valdoccu s najlepšou sprievodkyňou.

V Turíne sme nevynechali ani Baziliku sv. Jána Krstiteľa, kde sa uchováva Turínske plátno. Pán Ježiš nám na ňom zanechal negatív svojej fotky v čase, keď ľudstvo o princípe fotografie ešte nič netušilo. Umocnilo to našu bázeň z toho, že sme chodili po saleziánskej „svätej zemi“.

Púť bola pre nás aj dobrým gastronomickým zážitkom. Medzi saleziánskymi odchovancami sú aj farmári na krásnych usadlostiach, kde sme ochutnali naozaj dobré víno či vychýrené „gelato“. Nechýbal samozrejme ani večer vo výbornej turínskej pizzerii. Zároveň sme si prešli aj vlastnou malou školou disciplíny, bez ktorej by sa takto náročný program nedal zvládnuť. Najmä naše ratolesti teenagerskeho veku podrástli v dochvíľnosti pri tichom, trpezlivom a láskavom príklade tých najstarších, ktorí čakali v dohodnutom čase napríklad napriek tomu, že predtým stihli poumývať riady po všetkých. Osobitná vďaka patrí Ďurimu Kovaľovi, ktorý púť zorganizoval, sprevádzal nás a zabezpečil naozaj množstvo ľudí, čo sa nás na jednotlivých miestach ujímali, a Stacovi, ktorý mu okrem iného na vynikajúcej úrovni pomáhal s tlmočením, dopĺňaným vlastnými rozsiahlymi vedomosťami.

K foto 5: Albugnano, rodinná agrofarma Pianfiorito.

Poslednú spoločnú zastávku a omšu sme mali cestou domov tak po saleziánsky - v prírode, na vrchu Monte Baldo nad Lago di Garda.

Berieme ako požehnanie a dar, že návratom domov sa nič nekončí a všetci spolu pokračujeme doma, v našom oratóriu, v našom obnovenom chráme Panny Márie Pomocnice, pri ktorého nedávnej komplexnej rekonštrukcii naši trnavskí saleziáni neváhali nasledovať príklad don Bosca. Bez financií, bez istôt, len s víziou a vierou. Si stále tu, si blízko nás. Da mihi animas horí v nás...

-vm-