Za Martou...

Naša sestra Marta Kozáková sa na základe svojho slobodného rozhodnutia,

po predchádzajúcej formácii

a po overovaní svojho povolania,

29. januára 1995

stala saleziánkou spolupracovníčkou.

Rozhodla sa tak spolu aj so svojim manželom Jožkom, aby naďalej rozvíjala svoje ľudské dary, vyzrievala vo viere a láske, prehlbovala sa v poznaní Sv. Písma, náuky Cirkvi a sv. Dona Bosca.

Do svojej žiadosti o vstup do Združenia saleziánov spolupracovníkov vlastnoručne napísala:

„Aj napriek pocitu nehodnosti a nedostatočnosti ...ale z vďačnosti (a to podčiarkla) za mnohé dobrodenia a milostí, ktoré sa mi dostali od Pána, chcem prispieť k práci saleziánskej rodiny a kladne reagovať na Božie volanie.“

Prvé semienka saleziánskeho povolania možno prenikli k jej srdcu už počas vysokoškolského štúdia v Bratislave, keď, ako mi viackrát s nadšením rozprávala, ako študenti chodievali na mládežnícke sväté omše, ktoré v Blumentálskom kostole slúžil don Anton Srholec.

Podľa Pravidiel apoštolského života, ktorými sa aj Martuška riadila, saleziáni spolupracovníci uskutočňujú svoj apoštolát na prvom mieste prostredníctvom každodenných povinností, aby tak nasledovali Ježiša Krista, dokonalého človeka, ktorého poslal Otec slúžiť ľuďom vo svete. A tie každodenné povinnosti – či už starostlivosť o rodinu – manžela a deti, či povinnosti pracovné, či saleziánske, si plnila naozaj zodpovedne. Veľmi dobre si pamätáme na jej úžasné venčeky, ktoré nemohli chýbať medzi svadobnými zákuskami, na oslavách, či na rôznych saleziánskych akciách. Niekedy sme na jej adresu humorne použili tú známu výčitku: „Marta, Marta – staráš sa ....“ ale ona hneď pohotovo odpovedala – ja som Mária-Marta – akoby chcela povedať, že má starosť nielen o veci telesné, ale aj o duchovné.

Keď som sa tu pred presne pred tromi mesiacmi lúčil s Martuškiným manželom Jožkom, netušil som, že tu budem stáť znova, aby som poďakoval a rozlúčil sa aj s Tebou: Mária Marta. Ako v každom ľudskom živote, aj v Tvojom sa striedali chvíle šťastia s menšími, či väčšími krížikmi - no ten najväčší (aspoň z nášho pohľadu) prišiel vo februári 2015, keď si ostala pripútaná na lôžko. No pri tom všetkom si mala veľké šťastie, ktorým bol Tvoj milujúci a starostlivý manžel Jožko. „Moj Jozef“ – tak si zvykla medzi nami vravieť, keď si chcela o ňom niečo povedať... A možno to bola práve Tvoja choroba a jeho starostlivosť o Teba, ktorá v srdci Tvojho Jozefa vybrúsila diamant, ktorý je nám všetkým nádherným príkladom manželskej lásky a vernosti.  

„S menom Jozef zaspávala aj vstávala.“ Takto svedčí o svojej skúsenosti s Martou Marienka, ktorá ako zdravotná sestra chodievala pomáhať Jožkovi so starostlivosťou o ňu. Z jej svedectva vyberám:

„Marta je pre mňa príkladom trpezlivosti v chorobe, v odovzdanom nesení kríža, v pokornom prijímaní opatery a ošetrovania, keď aj tie nepríjemné úkony znášala v tichosti. S úsmevom však spomínam na to, že si vedela urobiť poriadok aj z postele: prijala návštevu pri svojom lôžku, ale po chvíli, keď uznala za vhodné, jasne a rázne dala najavo, že je koniec návštevy. Na stene oproti jej posteli, mala fotky všetkých vnúčat. Obdivovala som, ako vedela vymenovať  ich mená a aj povedať, ktoré komu patria.

Marta od nás odišla vo vigíliu slávnosti Zvestovania Pána. V tú noc sme u saleziánov mali pri eucharistii celonočné modlitby za život. Pri meditácii evanjelia o zvestovaní, keď Panna Mária povedala Bohu svoje FIAT - som myslela na našu sestru Martu, na jej áno Bohu, na jej tichu dlhoročnú obetu, na jej odovzdanie sa Bohu...

Jej telesné utrpenie, ktoré bolo veľmi veľké sa skončilo.

Veríme, že už prinieslo a ešte prinesie hojné ovocie - tak pre pokrvnú, ako aj pre duchovnú rodinu.“

Martuška, ostávaš v našich srdciach, ďakujeme Ti za všetko. 

Odpočívaj v pokoji!