Myšlienka na nedeľu


29. nedeľa v období cez rok B

53.kapitola knihy proroka Izaiáša, z ktorej sme počuli len krátky úryvok (10-11 verš) je pre prvú Cirkev TOP miesto, ktoré hovorí o Kristovi. Muž bolestí bez podoby a krásy (53,2) prebodnutý pre naše hriechy, jeho rany nás uzdravili (Iz 53,5), Baránok vedený na zabitie (Iz 53,7). Máloktorá stať je takým koncentrovaným opisom trpiaceho Krista, na ktorom sa  splnili tieto predpovede.
Ospravedlní mnohých, ponesie ich viny, podčiarkuje prvé čítanie. A druhé podotýka: máme veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami, bol skúšaný ako my. Evanjelium však prudko mení atmosféru: Ježiš nielen trpí za nás a súcití, ale nás aj vie napomenúť a vychovávať. Sú chvíle, kedy je potrebný súcit. Ale sú chvíle, kedy je potrebné aj povedať. Súcit neznamená mlčať. 
 
Ježiš veľmi pedagogicky rieši dvoch bratov, ktorí na úkor ostatných desiatich chcú zabezpečiť pre seba prvé miesta. Ide na nich cez otázku a cez vysvetlenia. Lenže táto jeho snaha, tak to trochu napovedá text, bola prerušená. Ostatní to započuli. A nastalo šomranie a nevraživosť. Ježiš sa rozhodne netvári ako baránok vedený na zabitie, neonemie pri pohľade na to, čo sa deje. Použije svoju autoritu a zvolá všetkých, aby im vysvetlil, na akom základe má stáť jeho spoločenstvo. Jeho vyučovanie má dva body: najprv vysvetlenie princípu a potom vlastné svedectvo.
 
V textoch tejto nedele teda môžeme objaviť dva rozmery našej viery: schopnosť obetovať sa pre budúce dobro, ale i rázne konanie teraz, keď rastie zlo a nespokojnosť. Schopnosť súcitiť, ale aj schopnosť povedať pravdu veľmi jasne. A tak, zatiaľčo ďakujeme za vykúpenie, ktoré je celkom Kristovým dielom, (on niesol naše hriechy) nezabúdajme, že sme pozvaní mať na tomto vykúpení účasť (viera činná v láske). 
 
Obety neoslobodzujú saleziána od výchovy. Výchova však nie nikdy bez obety a nádeje.
 
Don Pavol Grach