Myšlienka na nedeľu


Kto je na vine?

Veľa úsmevnejších i trpkejších úvah sa už povedalo o tomto azda najznámejšom biblickom texte. Eva bola na vine, ale ... čo to bolo za Adama, ktorý tak ľahko zvalí všetko na ňu, bez toho, aby cítil čo len trochu zodpovednosti. Myslím však, že je spravodlivé, aby to skončilo remízou, podiel oboch je rovnaký. Ak by si totiž ženy chceli uzurpovať nevinnosť len za to, že muži si neuznali svoj podiel viny, tak to nás nikde neprivedie. 50 na 50, vinní sme spolu.

Tento tak často čítaný text obsahuje v sebe hlboké posolstvo o tom, ako sa radi zbavujeme zodpovednosti a ako radi zakrývame svoju slabosť. To, po čom človek najmenej túži je, preukázať svoje slabosti. Preto nás nesmie diviť ten tvrdošijný arogantný postoj sveta, ktorý za nijakú cenu nechce uznať svoju slabosť, bojí sa poníženosti. Sila. Dokázať niečo. Nikdy sa nevzdať. Na jednej strane sú to potrebné ľudské vlastnosti, ale ak nie sú spojené so zodpovednosťou, spravodlivosťou, s pokorou, stávajú sa nebezpečnými. Veď napokon prečo v týchto rokoch, kedy žijeme najvyspelejšie obdobie dejín aké sme kedy poznali, máme najväčší strach zo sebazničenia? Práve preto, že veľké ľudské schopnosti sa dali na samostatnú cestu, zaslepené ziskom, úspechom, zameraní len na krátkodobé ciele – lebo tie dlhodobejšie by si vyžadovali niečoho sa zrieknuť, v niečom sa obmedziť. A to nikdy, za žiadnu cenu.

A ešte v jednom aj ten náš svet zostáva obrazom Adama: nepriznáva si vlastnú chybu, a o to viac vidí chyby iných. Taká je politika, tá domáca i tá medzinárodná. Plná kriku, obviňovania, ale nikdy nie sebaobvinenia a pokánia. Nuž táto situácia nám lepší spánok nepripraví ... zostáva nám len prosiť, aby Duch, ktorý pôsobí aj v stvorenom svete, vzbudil ľudí dobrej vôle tam, kde by sme nečakali. Ľudí schopných vidieť svoje hranice a svoje chyby a priznať sa k svojej nezodpovednosti. A j my sa pýtajme, či sme odvážni priznať si svoje chyby.

 

Neochabujme

Často nás veci prevalcujú. Božie slovo druhého čítania nás pozýva povstať. Na pokánie, na zmenu života netreba vždy nejaké zvláštne príležitosti, výročia a podobne. Nedeľa, čo nedeľa je pre nás výzvou: ako žiješ, čo ťa znechucuje, čo ťa oberá o optimizmus. My saleziáni sa nutne musíme na toto pýtať, lebo salezián bez optimizmu nie je salezián, teda je ním iba menom. A to je potom klamstvo, byť zamračený, znechutený, pesimista ... takýto don Bosco nebol. Nehovoríme, že musíme na pohrebe tancovať, to nie. Ani, že všetci musíme byť miestni zabávači. Ale optimizmus to je radosť premenená na nádej, tak nám to hovorí Duch cez slovo Františka. Tak ju hľadajme a prosme si o ňu. Hoci navonok je vidieť, že roky pribudli, ale na pohľade a vnútornej radosti, tam to vidieť byť nemusí.

 

Hriech proti Duchu svätému

V evanjeliu máme tiež stať, ktorá nám prináša zimomriavky na chrbát. Hovorí sa tu, že existuje hriech, ktorý je neodpustiteľný. Pokiaľ máme našu predstavu hriechu ako jednorázovej udalosti, tak nám to naozaj naháňa strach. Oj, len aby som neurobil niečo, čo je neodpustiteľné. Do hriechu, a tým skôr do tohto strašného o ktorom Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu sa nedostaneme len tak náhodou. Máme jeho názov, popis a zaručenú jeho existenciu. Pre svet je potrebné, aby o tom vedel, pre každého kresťana je dôležité, aby o tom vedel. Ale báť sa? Áno, báť sa posvätnou bázňou. Nie však dajakým zúfalým pocitom. Boh nás nepozýva k zúfalým pocitom, ale k radosti z jeho spásy. A tá, hoci nevylučuje vedomosť o tom, že človek sa reálne môže stratiť Bohu, je vždy väčšia než pocit obavy a neistoty. Človek celý život vie, že na svete sú situácie, v ktorých môže zahynúť. Poctivo sa im vyhýba, ale nemyslí na ne každý deň. To by bolo choré. Bolo by však tiež choré, keby si nechcel pripustiť, že existujú zrázy z ktorých padnúť znamená smrť, tekutiny, ktoré otrávia, rýchlosti, ktoré ak nezvládneme môžu spôsobiť predčasnú smrť. Vieme to, ale preto nebudeme celý život smutní. Je tu predsa život, ktorý je krajší ako všetky tieto myšlienky. Tak žime aj my šťastne v tejto nutnej rovnováhe, vediac, že exituje hriech, ktorého sa máme báť, ale aj šťastní, lebo Božia láska je viac ako všetky takéto myšlienky. Nech nás táto stať, v ktorej Ježiš prežíva ťažké chvíle privedie k väčšej láske k nemu. Iba láska vyháňa strach, napísal jeho milovaný apoštol Ján.

Don Pavol Grach, SDB

Súvisiace články
  • 2. adventna nedeľa, rok C
  • Prvá adventná nedeľa rok C
  • 32. nedeľa v období cez rok
  • 31 nedeľa v období cez rok B
  • 30. nedeľa v období cez rok B
  • 29. nedeľa v období cez rok B
  • Samota. 27 nedeľa roku B
  • Veľkodušnoť je vzájomná. 26. nedeľa v období cez rok B
  • 25. nedeľa v období cez rok B
  • 24 nedeľa v období cez rok B
  • Múdri a rozumní v očiach národov
  • Najväčší z ľudí
  • Nepracovať vo sviatočný deň
  • Nedeľa Najsvätejšej Trojice
  • Otec nám chce dávať Ducha
  • Akými svedkami chceme byť
  • Láska - dar stvorenia i dar vykúpenia
  • 5. veľkonočná nedeľa roku B
  • Ježiš ako Dobrý pastier
  • Odvaha hovoriť aj napriek mojim chybám
  • Jedno srdce a jedna duša
  • Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania
  • Kvetná nedeľa
  • Aká je naša nábožnosť?
  • Boh si vzbudil Kýrosa
  • Poznáš prikázania?
  • Poslušnosť
  • Pôstne obdobie
  • Ježiš je naozaj silný
  • Aký boj chceš bojovať?
  • Hlas prorokov, hlas Boží