Myšlienka na nedeľu


II. Nedeľa v období cez rok C.

Prvé čítanie: Izaiáš 62,1-5

Prvé čítanie tejto nedele je evidentne prepojené s evanjeliom. Pán sa vyznáva zo svojej lásky k Jeruzalemu (= Sionu). Toto jeho zaľúbenie sa premení na svadbu, Jeruzalem bude manželskou, pripútanou k svojmu Bohu zmluvou. Manželská zmluva sa v textoch Starého zákona veľmi často používa ako obraz zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Prvé čítanie nám tiež pripomína, že je to Božie milosrdenstvo, ktoré nás obnovuje. On nás môže nazvať novým menom, on môže obnoviť náš život. Poprosme ho v dnešnú nedeľu, aby nás nazval novým menom, aby nás obnovil a dal nám silu dúfať a v nádeji sa radovať.

Druhé čítanie: Prvý list Korinťanom 12,4-11

Svadobná hostina, ktorá sa začala má v sebe množstvo radosti a darov. Sú to dary Ducha. Preto sme v Cirkvi rozlične obdarení. Ako o tom svedčí aj samotný list sv. Pavla, toto množstvo darov prináša so sebou aj niektoré problémy, lebo svadobná hostina milosti tu na zemi, ešte nie je dokonalou a bezchybnou.

Sv. Pavol nám dáva vzhľadom na charizmy vzácne ponaučenie. V prvom rade používa tri termíny: charizmy (karismata) – služby (diakoniai) – účinky (energeis), ktorými označuje tri rozmery darov Ducha. Dary Ducha sú charizmy (dary dané zdarma) pre službu (ministérium v komunite) a majú účinkovať (budovať Božie kráľovstvo). Tieto tri aspekty sú jedno. Ak má niekto dar a nedáva ho do komunity a do budovania kráľovstva, tento dar sa stáva ničiacou silou, ktorá rozbíja. Dar Ducha je teda obdarovanie, s ktorým skromne prídem do komunity veriacich a pomocou ktorého chcem šíriť Božie kráľovstvo. Ako to neskôr Pavol vyjadrí, nad všetkými darmi je láska.

     Ak sa teda tešíme z nejakých darov a schopností, skúmajme, či sú to charizmy. Modlime sa k Duchu, aby sme prežívali prípadne objavili v sebe dary, ktoré obohatia Kristove svadobné spoločenstvo, dary prežívané ako služba komunite a budovanie kráľovstva

Evanjelium: Ján 2,1-12

Podnety

Evanjelista Ján sa prejavuje ako vynikajúci rozprávač. Najprv predstaví Ježiša ako slovo, ktoré sa stalo telom (1,1-18), potom ho predstaví skrze Jána Krstiteľa ako Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta (1,29), aby napokon priniesol Ježišovu autoprezentáciu, jeho zjavenie sa. Učeníci, ktorí prijali pozvanie (poďte a uvidíte) sa teraz spolu s Ježišom dostávajú na svadbu v Káne.     

V tejto stati Jánovo evanjelium po prvýkrát hovorí o tajomnej hodine (ešte neprišla moja hodina = neskôr:4,21.23; celkovo 14x). Ježiš zjavuje svoju slávu, je to počiatok jeho zjavení, ktoré budú mať vrchol v tej hodine.

Svadba je znakom jeho lásky, on na nej dáva víno, ktoré oceňuje starejší. Ježiš má toto dobré víno pre všetkých a v ktorejkoľvek dobe. Prosme si, aby sme sa dali do služby Ježišovi a boli si vedomí toho, že to vynikajúce víno jeho svadby dáva len on. My môžeme byť s našou vierou v jeho službe. Nech sa teda zjaví jeho sláva a my si prosme len tú slávu, ktorú nám on dá za našu službu.

Pohľad do evanjelia sv. Jána: víno v Káne, voda v Samárii, chlieb v Galilei to sú všetko Ježišovi dary. Chlieb a voda života, víno radosti – to je Boh, ktorý prišiel a chce preniknúť život tých, ktorí v neho uverili.

 

Il vino della festa

Sí, il vino: è lui, non l’uva, il vero”frutto” della vigna. E come la vigna è ricco di doni concreti e, al contempo, denso di rimandi simbolici. Da sempre, “dai tempi di Noè” appunto, accanto al pane del bisogno, al pane quotidiano necessario per vivere, l’uomo ha avuto il vino della gratuità e della festa: una bevanda non necessaria alla sopravvivenza, ma preziosa per la consolazione, la gioia condivisa, l’amicizia ritrovata… Il vino: bevanda che, bevuta in solitudine, ne stordisce l’amarezza solo per accentuarne la tristezza, ma anche bevanda che, gustata nell’intimità di un’amicizia, ne esalta il sapore e ne affina il piacere. Bevanda esigente, anche, perché richiede a chi la beve lo sforzo di liberarsi dalla schiavitù dell’efficienza esasperata per abbandonarsi alla gratuità senza la quale la vita è priva di sapore: bevanda che invita a cantare la vita, a immettere nella consapevolezza della morte la volontà di dire sí alla vita.

Forse è per tutti questi aspetti – oltre che per il discernimento che richiede nel conoscere se stessi, i propri limiti e quelli degli altri -, è per questa lettura dell’esistenza nel segno della gratuità e della gioia condivisa che il vino è divenuto nella Bibbia e in altre tradizioni spirituali il simbolo della sapienza. Sapienza perché dà “sapore” alla vita, ma anche perché il vino sa sciogliere il cuore e farne emergere ciò che davvero lo abita, sa trasformare la semplice assunzione di cibo in un banchetto, così come la fermentazione ha trasfigurato l’umile succo d’uva in bevanda inebriante. […] non a caso Gesù stesso porrà il suo primo “segno” alle nozze di Cana sotto il sigillo di una gioia condivisa grazie al vino migliore e lascerà ai suoi discepoli il comandamento nuovo dell’amore attorno al “segno” di un pane spezzato e di una coppa di vino versato perché tutti abbiano la vita in pienezza.

(Enzo BIANCHI, Il Pane di ieri, Torino, Einaudi, 2008, 50-51).

La fonte divina dell’amore

Ježiš premieňa 6 kamenných nádob plných vody na víno. Číslo 6 je znak nedokonalosti. Svojou láskou uskutočnil premenu vody na vynikajúce víno. Ak mu budeme veriť, aj naše nedokonalé vnútro sa môže premeniť. Zrazu budeme vedieť milovať s našimi silami a slabosťami, s našimi nedokonalosťami a omylmi. Ježiš to vie premeniť. A okolo nás nastane radostná slávnosť života. (A. GRÜN, Abitare nella casa dell’amore, Brescia, Queriniana, 2000, 67-68).

Naplň svoje prázdne vnútro vodou. On ho premení. Prestaň piť svoje víno a okús jeho víno. Počúvaj Máriu – ona ti pomôže, usmerní ťa.

* Per l’elaborazione della «lectio» di questa domenica, oltre al nostro materiale di archivio, ci siamo serviti di:

- Temi di predicazione, Napoli, Editrice Domenicana Italiana, 1997-1998; 2002-2003; 2005-2006.

- COMUNITÀ MONASTICA SS. TRINITÀ DI DUMENZA, La voce, il volto, la casa e le strade. Tempo D’Avvento e Natale, Milano, Vita e Pensiero, 2009, pp. 68.

- La Bibbia per la famiglia, a cura di G. Ravasi, Milano, San Paolo, 1998.