Myšlienka na nedeľu


VIII. Nedeľa v období cez rok C

Prvé čítanie: Sir 27, 5-8

     Prvé čítanie – i evanjelium – nám hovoria na jednu tému: tajomstvo ľudskej reči. Slovo prezrádza zmýšľanie srdca. Samozrejme, aj ho zastiera. Lebo ľudia vedia hovoriť krásne slová, ktorými zastierajú svoje zmýšľanie. Preto aj my musíme preosievať ľudské slová, nie preto, aby sme podozrievali, ale preto, aby sme skontrolovali ich hodnotu. Lebo nestačia len pekné slová, ale aj pravdivé slová.

Nechceme sa však sústrediť na techniky pozorovania slov iných ľudí, najmä neveriacich. Keď Sirachovec hovorí o slovách, ktoré prezrádzajú stav srdca človeka, tak nás upozorňuje predovšetkým na naše srdce. A Ježiš to len potvrdzuje. Možno sa niekedy sťažujeme na hádky a škriepky, možno to ospravedlňujeme výbušnosťou, povahou. V poriadku, taký je stav. Ale Božie slovo nás povzbudzuje: pozri do svojho srdca, zmeň zmýšľanie a uvidíš, že sa zmenia aj tvoje slová. To je cesta.

Druhé čítanie: 1Kor 15, 54-58

 Všetci sme slabí, porušiteľní, smrteľní. Táto zlá správa je však vyvážená dobrou: toto porušiteľné si oblečie neporušiteľnosť, smrteľné nesmrteľnosť. My naše slabosti nemôžeme poraziť ani sa ich zbaviť. Ale Kristus zvíťazil a jedinou našou zbraňou je trpezlivo znášať náš súčasný stav. Preto Pavol hovorí: buďte pevní, neochvejní, čoraz horlivejší ... aj keď nateraz sa ešte stáva, že reči prezrádzajú zlé srdcia, že slepí vedú slepých, že prevládne posudzovanie miesto milosrdenstva. V Pánovi však námaha a trpezlivosť prinesie ovocie. Lebo tieto slabosti budú premenené Kristovým víťazstvom – ak ich s láskou a bez znechutenia vydržíme.

Evanjelium: Lk 6, 39-45

Podnety:

Ježiš v evanjeliu okrem upozornenia na to, že z plnosti nášho srdca hovoria ústa, nás upozorňuje na dva druhy slepoty. Tá prvá pramení z toho, že si namýšľame, že my niečo veľmi dobre vieme. Nikto nám to nemôže vyvrátiť, sme si stopercentne istí, ale celá táto istota stojí na našej pýche a nerozumnosti. Nechceme si uznať, že v skutočnosti sme slepí a potrebujeme Božie svetlo pre našu cestu. Ale my sa cítime, že všetkých musíme riadiť a usmerňovať. Vtedy sa napĺňa Ježišovo slovo: obaja slepí skončia v jame –  v jame hádky a nespokojnosti. V kresťanskom ponímaní je potrebné najprv si prosiť o zrak, a potom viesť iných. A tu si môžeme mnohí: kňazi, rodičia, manželia i mladí spytovať svedomie, či náhodou nie sme slepí vodcovia, teda tí, ktorí si neprosia nijaké svetlo, len chcú mať vždy pravdu.

Podobne sa nám to stáva aj pri pohľade na chyby – tie cudzie a naše. Prosme si vidieť naše chyby – aj buďme vďační za odpustenie – potom oveľa ľahšie a milosrdnejšie budeme vidieť aj chyby našich bratov a sestier.