Antona Bosca poznáme zo životopisu dona Bosca ako Jankovho zlostného nepriateľa. Taký obraz nám totiž vychádza zo Spomienok dona Bosca, ktoré napísal na pápežov príkaz ako svedectvo saleziánom o ceste jeho povolania. Myslím však, že tento dojem nie je celkom objektívny a zrejme ani nebol cieľom dona Bosca. V Spomienkach mu išlo skôr o zdôraznenie toho, že jeho vedomie povolania ku kňazstvu začalo už v detstve a cesta ku jeho dosiahnutiu bola poznačená mnohými ťažkosťami, vrátanie napätia v rodine a odchodom z domu v 12 rokoch.

Málokto sa však zamýšľal nad dôvodmi, prečo Jankov najstarší brat tak tvrdo bránil jeho štúdiu. Istú výbušnosť mal zrejme v povahe, ostatne rovnako ako Janko. Okrem toho bol istotne poznačený aj včasnou smrťou svojej matky (keď mal 3 roky), otca (ako 9-ročný) a neskôr babky. Práca na poliach bola náročná a každá ruka potrebná. A predstava, že najmladší brat nielen nebude pracovať, ale oni budú musieť pracovať aj na jeho štúdium a navyše po vyštudovaní bude ako kňaz bohatý, nie neodôvodnene vzbudzovala Antonov odpor.

Nedostatok citového naplnenia zahojilo založenie manželstva a rodiny, spoločne s ekonomickým osamostatnením. A podozrenia z Jankovej túžby byť bohatým rozptýlil sám Janko svojím kňazským pôsobením. Je preto vhodné pripomenúť to, čo je v našom povedomí menej známe: že vzťahy medzi Antonom a Jánom Boscovcami boli v dospelosti dobré. Teším sa, že článok dona Franceca Motta hovorí viac.

Staco Veselský

NEZNÁME DEJINY DONA BOSCA

FRANCESCO MOTTO

Na strane Antona

Čestný roľník, jednoducho syn svojej doby

Bol nám zanechaný málo sympatický, možno až nenávistný obraz Antona, nevlastného brata dona Bosca. Je však tento obraz historicky správny? Pochybujem o tom.

V literatúre, v kine, v televízii (ale istým spôsobom aj v samotnom evanjeliu) je zvykom dávať do protikladu človeka dobrého a zlého, spravodlivého a nespravodlivého, svätého a hriešnika – a vždy v prospech toho prvého. Vykresliť jedného človeka v čiernych odtieňoch pomôže lepšie vyniknúť nevinnosti druhého človeka, ktorého s tým prvým dávame do protikladu. Ale ohľadne Antona treba dodať čosi iné. Obraz násilného, ignorantského, neokrôchaného mladíka v porovnaní so sympatickým a inteligentným malým bratom Jankom má svoj pôvod v Pamätiach oratória. Hoci text dona Bosca je na jednej strane taký príjemný na čítanie, na druhej strane nie je ľahké interpretovať ho. Don Bosco v ňom chce povedať svojim „synom“ saleziánom históriu svojho povolania, ktoré pochádzalo od Boha. Takže tí, ktorí sa nejakým spôsobom proti tomu stavajú, sú predstavení negatívne.

Anton Ján Bosco

Anton Ján Bosco sa narodil v roku 1808 v Murialdo di Castelnuovo na statku Biglione. Ako 3-ročnému mu zomrela matka a ako 9-ročnému otec. Takže nemal veľmi šťastné detstvo, aj keď od 4 rokov mu bola mamou Margita Occhienová (druhá manželka jeho otca Františka, teda mama dona Bosca). A stará mama z otcovej strany, Margita Zuccová, bola pri ňom až do svojej smrti; zomrela, keď Anton mal 18 rokov.

Nezdá sa, že Anton bol analfabetom. V každom prípade bol schopný podpísať sa, takže vyhlásenie, ktoré urobil v náhlom rozhovore so svojím malým bratom – o tom, že nikdy neotvoril žiadnu knihu – viac ako skutočnej realite možno pripísať zlosti daného okamihu kvôli provokácii najmladšieho člena rodiny.

Je preto takmer isté, že keďže mal iba základy vzdelania a nevidel jeho užitočnosť pre rodinu roľníkov, keď sa Jankovi ponúkla možnosť chodiť do školy v Capriglio a mama Margita podporila jeho túžbu študovať, vzťah medzi najstarším a najmladším synom začal byť konfliktný.

To však nevyhnutne neznamená, že musíme Antona odsudzovať, ako to po donovi Boscovi má tendenciu spraviť don Lemoyne, ktorý potom s cieľom zdôrazniť svätosť dona Bosca píše, že don Bosco sa „nepomstil“ tým, že by si azda uchoval nevraživosť a antipatiu, alebo že by nepomohol jeho deťom, keď to potrebovali. Treba jednoducho vziať do úvahy tú skutočnosť, že tvrdý život tej doby nútil všetkých členov roľníckych rodín bez výnimky bojovať o prežitie. To isté musela urobiť aj rodinka Boscovcov, ktorú tvorila mama Margita (vdova od roku 1817), trinásťročný Jozef Alojz a jedenásťročný Janko. A kto mal prevziať vedenie rodiny, ak nie Anton, ktorý bol prakticky hlavou rodiny? Tým skôr, že existovali dlhy, ktoré bolo treba platiť, a to bola tvrdá každodenná realita tvárou v tvár ľahkým „snom“ malého brata.

Anton preto s ťažkým srdcom súhlasil s tým, že Janko študoval v Caprigliu počas zimy; ale samozrejme iba počas toho ročného obdobia, keď bolo na statku málo práce.

Ďaleko od domova

Pri predvídateľnom odpore Antona matka považovala za vhodné, aby si mladší syn hľadal školu, v ktorej by mohol pokračovať v štúdiu, ale aby sa zároveň živil vlastnou prácou. Po krátkom pokuse o trvalé zamestnanie v dome Camporovcov v Buttigliere, v prvých mesiacoch roku 1828 Janka jeho poručník strýko Michal Occhiena umiestnil ako paholka v rodine Mogliovcov neďaleko Moncucca. V tejto skutočnosti nie je nič výnimočne traumatické a dojímavé: počas celého devätnásteho storočia a tiež počas veľkej časti dvadsiateho storočia bolo takéto umiestňovanie chlapcov „k hospodárovi“ v Piemonte (ale nielen) stálym zvykom, takže sa nedá vylúčiť, že takú istú skúsenosť mali aj obaja bratia Anton a Jozef.

Pobyt na statku Mogliovcov umožnil Jankovi cítiť sa v istom zmysle pokojne. Rozpory sa však vrátili, len čo sa začiatkom novembra 1829 vrátil do rodiny. Našťastie mu vyšiel v ústrety osobne nový kaplán Murialda don Ján Calosso, ktorý mu pomohol študovať texty z gramatiky a na niekoľko mesiacov mu počas dňa poskytol vo svojom dome prístrešie. Jankov sklon ku kňazstvu bol už dobre známy tak mame Margite, ako aj horlivému kňazovi, ktorý, bohužiaľ, čoskoro nato zomrel (v novembri 1830), a Janka zanechal v ťažkostiach, čo sa týkalo jeho pokračovania v štúdiách.

Nová a priaznivá situácia

Medzitým v roku 1829 sa Anton stal plnoletým, takže mama Margita považovala za dobré pristúpiť k rozdeleniu dedičstva po otcovi medzi troch synov. Anton sa krátko nato oženil s Annou Máriou Rosso (22. marca 1831). Príčiny hádok medzi Antonom a Jankom tým zanikli, takže od decembra 1830 do júna 1831 začal Janko pravidelne navštevovať školu v Castelnuovo (šiestu triedu) a následne začal chodiť do školy v Chieri (1831 – 1832). Rodinné vzťahy sa znormalizovali.

Antonova rodina sa v domčeku v Becchi rozrástla – narodilo sa v nej sedem detí. Odkedy sa mama Margita presťahovala do Turína na Valdocco (1946), otecko Anton nezabúdal chodiť k nej na návštevu, a keď ako 41-ročný predčasne zomrel, don Bosco zobral k sebe jeho prvorodeného syna Františka a pomohol mu vyučiť sa za stolára.

Jeden dôkaz

Na konci 19. storočia don Štefan Trione (1856 – 1935), veľký organizátor a prednášateľ, v jednej kázni v Castelnuovo don Bosco pripomenul a sebe vlastným spôsobom zdramatizoval rodinné prieky Janka s jeho nevlastným bratom Antonom, ktoré už vtedy boli zverejnené v Il Bollettino Salesiano. V prednom rade v kostole bol s paličkou medzi nohami prítomný už starý druhorodený syn Antona (Ján, nazývaný Capòt), ktorý rozhorčene zašepkal: „Klamár. Klamár!“

Tento príbeh porozprával pred 50 rokmi horlivý bádateľ saleziánskych vecí don Michal Molineris archivárovi Valdocca donovi Pietrovi Stellovi. Ak je pravdivý, potom si Antonova rodina uchovávala úplne iný obraz svojho otca a odmietala rozšírenú verziu saleziánov z konca 19. storočia, ktorá sa aj naďalej neprestávala šíriť v podobe mnohých historiek.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, jún 2013)