PRVÉ ČÍTANIE: Izaiáš 42, 1-4. 6-7

Text nám približuje Božieho služobníka, ktorý má zvláštnu vlastnosť: nie je silný tým, že vtláča iným svoje rozhodnutia, ale je silný v tom, že sa nepoddá, nezlomí, nezoslabne a dosiahne to, prečo bol poslaný. Práve cez svoju pokoru sa stáva nástrojom oslobodenia pre mnohých. Boh ho vedie za ruku.

Druhé čítanie: Skutky apoštolov 10, 34-38

Skrze Krista Boh zvestoval pokoj, uzdravenie, oslobodenie. Zjavil sa Izraelu, ale cez Izrael aj všetkým ostatným. Peter to rozpoznáva, Boh sa chce otvoriť aj pohanom. Nebolo to ľahké pre Izrael, aby porozumel, že otvoriť sa pohanom je Božou vôľou. V okamihu, keď ako kresťania nadobudneme pocit domova, hrozí nám veľké nebezpečenstvo: uzatvoriť sa pred ostatnými, ktorí sú  ešte niekde inde. Boh však o nich má záujem. Spolupracujeme s ním?

Evanjelium: Lukáš 3, 15-16. 21-22

Podnety

Ľud sa dával pokrstiť na odpustenie hriechov. A tu zrazu evanjelista hovorí: Aj Ježiš sa dal pokrstiť. ?! Nebolo by vhodnejšie, dôstojnejšie a menej rozpačité, keby iba prišiel a pozrel sa na všetkých čo sa krstia a povedal by niečo o tom. Evanjeliá však svorne tvrdia: On prijal Jánov krst. Údiv Vianoc, Boh-dieťa sa mení na nový údiv: Spasiteľ sveta, Boží Syn, prijíma krst od človeka, krst ako symbol odpustenia hriechov. Ak hlbšie porozumieme, tak sa budeme veľmi čudovať. Ale ako hovorí istý výrok z apokryfného evanjelia: ak sa nebudete čudovať neuveríte. Možno by sme to mohli aj povedať: Ak sa nečudujete, tak ešte neveríte dostatočne hlboko.

Dnešný sviatok je o tejto podivuhodnej udalosti. Zaradil sa medzi hriešnikov, ale nebol ním. Nech nám jeho pokora je vzorom, aby sme žili radostne uprostred hriešnikov. Ak on bez hriechu to vedel, o čo skôr je naša povinnosť žiť medzi hriešnikmi v láske a odpustení. Lebo on krst nepotreboval, ale my ho potrebujeme.

* Per l’elaborazione della «lectio» di questa domenica, oltre al nostro materiale di archivio, ci siamo serviti di: