Naše Združenie má vyše tisíc členov a koľko krásnych príbehov sa za nimi skrýva. U niekoho sú to roky prežité v práci pre mladých a neskôr v modlitbe. Dnes by som vás však chcel oboznámiť s jedným netradičným príbehom saleziána spolupracovníka. Veľmi ľahko by sa mohlo stať, že by sme si ho ani nevšimli. A predsa, je dobré o ňom niečo vedieť.

Jozef, mladý muž, manžel a otec dvoch detí. Pocítil príťažlivosť saleziánskej charizmy a túžil sa začleniť do našej veľkej rodiny. On svoju túžbu vyslovil uprostred bolestí po onkologických operáciách mozgu. Povedal to v pár jednoduchých slovách.

Janko Gallus sa svedomite oňho staral, nosieval mu sväté prijímanie a bol svedkom tejto jeho túžby. Nosieval k nemu, ako to robí takmer vždy, relikviu Alessandriny. A čo-to, mu o nej aj povedal. A tak podobne ako ona, chcel aj on chcel patriť medzi nás a zvyšné dni svojho života obetovať za nás ako salezián spolupracovník. Nemal oficiálny formačný proces, ani schválenie provinciálnej rady. Ale preto v takýchto prípadoch ide všetko bokom. A okrem toho všetko komplikovala aj korona. Ani Alessandrina napokon nechodila na formačné stretnutia a tu bol niekto jej veľmi podobný. Preto som Janka povzbudil, aby bol svedkom jeho prísľubov. Na sv. Jozefa 19. marca sa to podarilo. Kvôli korone tam bol len Janko so svojou relikviou, ktorá reprezentovala druhého svedka saleziána spolupracovníka. Keď vyslovil prísľub, mal v očiach výraz šťastia, ktorý sa nedá zabudnúť.

Janko takto svedčí o svojej poslednej návšteve u neho: Navštívil ho ešte tesne pred smrťou, spolu s kňazom. Jeho stav bol kritický, nerozprával, silné bolesti utlmované naj analgetikami. Pokiaľ bola manželka a matka na sv. spovedi bol som s Jožkom. Snažil som sa mu vliať do srdca odovzdanosť Bohu a prijatie Jeho vôle. Jožko sa usmieval a ako súhlas už iba stisol ruku. Keď som mu povedal, že môže ísť aj na sv. spoveď, objavila sa žiara v jeho očiach. Potom prijal aj eucharistického Ježiša. V dome zavládol pokoj a strach sa strácal.

Zomrel 26. mája 2020, na sviatok sv. Filipa Neriho. Do saleziánskej rodiny teda pribudol jeden nový člen, síce s nami pobudol iba krátku dobu, ale všetko utrpenie obetoval za saleziánsku rodinu, tak ako jeho vzor, Alessandrina. Kto z našej rodiny číta, nech si na nich spomenie, najmä na deti, ktoré veľmi ťažko znášajú stratu otca.

A mne ako delegátovi nezostáva nič iné len povedať: Vďaka Bože za Jozefa, vďaka i za Janka a jeho obetavú starostlivosť. Vďaka, že máme takúto peknú rodinu, tak náhle bohatšiu o jedného člena, ktorého spoznáme až vo veľkom spoločenstve s Ježišom, Máriou a donom Boscom, kde dúfame všetci prísť.

Pavol Grach, delegát