Články


Drahí moji ASC!

Chýbate mi. Chýba mi pravidelné stretnutie, obnovy, spoločné slávenia eucharistie, prijatie Krista prichádzajúceho medzi nás v spoločenstve... A nevieme dokedy to potrvá. Ale jedno viem naisto: Ani vlas na hlave sa nám nezohne bez vôle nášho Otca nebeského. Za všetkým stojí všemohúci Boh a JEHO PLÁN SPÁSY.

Uvážme niekoľko aspektov súčasného NÚDZOVÉHO stavu. Prijmite odo mňa toto malé povzbudenie...

Prečo?  

 

  1. Prečo nemáme možnosť k pravidelnému sviatostnému životu?

 

Chcem naznačiť pár momentov, ktoré nás môžu priviesť bližšie k Bohu, k ozajstnému duchovnému životu. Myslím a neraz to aj pozorujem, že mnohí kresťania len veria, že veria a hĺbku duchovného života merajú – aj u seba – na základe vonkajších úkonov, či znakov. Čo vlastne žiada Pán?

 

Obrátenie – k Bohu!

To znamená dať Pána, svojho Boha na prvé miesto v živote. „Vždy keď idem do Tesca niečo nakúpiť, zastavím sa aj v kostole na návštevu sviatosti oltárnej.“ Alebo: „Vždy keď idem na návštevu sviatosti oltárnej, cestou aj niečo nakúpim v Tescu.“ Niekomu sa tento rozdiel vo výrokoch zdá piti zanedbateľný a vôbec ho spomínať za smiešne až premrštené. Ale ukazuje naše zameranie. Čo je cieľom mojej cesty? Môjho života? Idem k svojmu Bohu, alebo je návšteva vedľajším produktom nákupu? Chcem veľmi zdôrazniť výrok sv. Františka Saleského: Dokonalosť nie je maličkosť, ale skladá sa zo samých maličkostí! Takže nezanedbávajme maličkosti, nepohŕdajme maličkosťami... Na pár takých „varovných“ chcem poukázať.

Z dejín vyvoleného národa – z božieho slova – vieme, že Pán často potrestal svoj ľud svojou neprítomnosťou, keď nežili podľa Jeho zákona. A tiež vieme, že im vtedy povedal: „Načo mi množstvo vašich obetí? – hovorí Pán. Nasýtený som zápalmi baranov a tukom kŕmnych teliec; v krvi býčkov, baránkov a capov nemám zaľúbenie.“ – Iz 1,11 Dodržanie zmluvy mal Izrael dokázať vernosťou v obchode, práci, v manželstve, v odmietaní akejkoľvek služby iným bohom a mágie, a tiež v sociálnej starostlivosti o chudobných: „Toto hovorí Pán: Vysluhujte právo a spravodlivosť, vysloboďte utlačeného z rúk násilníka, cudzinca, sirotu a vdovu neprenasledujte a neutláčajte a nevinnú krv nevylievajte na tomto mieste.“ – Jer 22,3 a tiež:Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Poďte, pravoťme sa! - hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).. – Iz 1, 17-18

Či sa u nás tiež nerozmohlo presvedčenie posudzovania dobroty podľa počtu sviatostí? „Denne chodí na sväté prijímanie, modlí sa ruženec, to je dobrý človek!?“ Ľudská duša je ako auto a kostol ako benzínová pumpa. Ale autá nie sú dobré, keď veľa tankujú, ale keď veľa slúžia! Nevyrábajú sa, aby stáli na pumpách a cucali benzín, ale aby skracovali vzdialenosti medzi ľuďmi. Ani „dobrotu“ človeka neslobodno posudzovať podľa „spotreby“, ale podľa výkonu! (Pozor, aby sme neupadli do opačného extrému, workoholizmu!) Nie: „Čo sa ešte musím/môžem pomodliť?“ ale: „Kto potrebuje moju pomoc? Komu môžem urobiť radosť? Komu ešte a čo musím odpustiť? Koľko ranených (podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi) leží pri mojej životnej ceste? Počujem ich tiché podprahové volanie o pomoc? Moja viera sa musí ukázať v skutkoch, nie rečiach a mnohých znakoch zbožnosti. A to ešte predpokladajme, že sme aspoň spravodlivý. Ale aj to je otázne! Ak mám v srdci hnev, zlosť, zlé želania, staré (rany) neodpustenia, podozrenia a domýšľania – tak prispievam k zlobe sveta. Ak sa neozvem proti krivde a nespravodlivosti ani v spoločnosti, ani na pracovisku, ani vo farnosti – podporujem nespravodlivosť. Za čo stoja potom moje prijímania? Nie je to len duchovné sebauspokojovanie? Ak čítam horoskopy a pozerám v televízii, či inde magické seansy, verím vešteniam, obľubujem horory a nosím červenú šnúrku proti urieknutiu – podporujem tým poverčivosť až uctievanie démonov... Čo sú hodné moje ružence? Pochopme a hneď, že výzva k obráteniu sa týka každého z nás, aj mňa, aj teba – a osobne. Tu a teraz!

Štátnymi obmedzeniami nemôžeme prijímať Krista v Eucharistii. Ale nik nám nemôže zabrániť prijímať Ho v Jeho Slove! Tam je práve tak prítomný v Duchu a Pravde. V stredoveku sama Cirkev obmedzovala veriacich. Boli časy, keď prijímanie raz za mesiac potrebovalo mimoriadne dovolenie. Sv. Terézia Veľká nám píše: „Ako to že neviete meditovať? Veď je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližší ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Akože sa môžeme báť Boha, ktorý nás miluje?! Nezabúdajme, že je len jedna blaženosť, a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vašim želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie. Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe.“

Je pekné a užitočné, ak si pozrieš sv. omšu v televízii – ale len vtedy, ak sa v duchu spojíš s celou cirkvou, sláviacou i trpiacou, ak prežiješ spoločenstvo velebiace Boha, prinesieš aj ty niečo na obetu a dáš sa ako „materiál“ na premenu. Ak pozorne počúvaš homíliu a hľadáš v nej oslovenie (a nie rečnícke chyby) a rozmýšľaš, ako zmeniť svoj život, aby si počuté aj uskutočňoval. Ak pozeráš, či počúvaš sv. omšu len pasívne, aby si si uspokojil svedomie, (a pritom popíjaš kávičku a chrúmeš keksy... Robil by si to aj pod krížom?) alebo doplnil niečo v duši, čo ti chýba – to je málo! Potom je lepšie nepozerať, ale zapáliť si sviečku, vziať Písmo, postaviť sa (alebo posadiť) pred Pána a s pozorným srdcom počúvať... Hovoriť s Pánom, počúvať a pýtať sa, rozmýšľať o počutom (čítanom), venovať čas a srdce Bohu s Slove. A uskutoční sa nová forma Božej prítomnosti, ako píše sv. Pavol: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich.“ –1 Sol 2,13

          A do tretice chcem zdôrazniť skutočnosť a účinnosť duchovného svätého prijímania. Náš Boh nie je viazaný na kúsok chleba, aby vstúpil do nášho srdca.  Ustanovil Eucharistiu ako pomoc našej slabej viere. Ale On môže prísť hocikedy a hocikde! Stále platí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“– Zj 3,20 Vždy a všade môžeš poprosiť Pána, aby vstúpil do tvojho srdca. A môžeš si z toho urobiť aj malú vlastnú liturgiu (slávenie). Postav (alebo posaď) sa doma pred kríž, alebo obraz Božského srdca, nafoť si na mobil svätostánok v tvojom kostole, alebo si vygúgli obrázok svätostánku v nejakom pútnickom kostole, prenes sa tam v duchu a pozvi Pána Ježiša, aby vstúpil do tvojho srdca. A On príde! On sa teší na takéto stretnutia. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať! – to je prisľúbenie a Jeho slovo platí! Pozvi si Pána k obedu i k večeri – a nech je jedenie – a každé – slávením, vďakyvzdaním, oslavou dobroty Pána, ktorý nám dožičí... A myslime pritom aj na tých, ktorým nie je tak dobre, ako nám. Robte všetko pre Pána: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte všetko robte na Božiu slávu.“ – 1 Kor 10,31 a tiež „všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi. – Kol 3,17 Takto sa aj bežné veci života stávajú modlitbou a náš život, ani vonkajší, ani duchovný, nebude vonkajšími obmedzeniami trpieť ujmu na kvalite. Myslime na čínskych kresťanov, ktorí si vyše 250 rokov napriek prenasledovaniam, bez kňazov a bez verejných bohoslužieb zachovali vieru – a aj morálku. V dnešnom svete hrozí, že si chceme zachovať vieru, ale morálku nie. Súhlasíme s liberálnymi zákonmi, predmanželský spoločný život dovoľujeme i umožňujeme našim deťom, kradneme a podvádzame, kde sa len dá, ohovárame a posudzujeme (aj vyššie duchovenstvo), veríme poverám a vyhľadávame pochybných nových prorokov a v chorobách sa dáme liečiť hocikým, aj bosoráctvami homeopatie...  „Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov.“ – Kol 3,6

Don Jozef Lančarič, SDB