Myšlienka na nedeľu


Ježiš je naozaj silný

Veľkosť a revolučnosť tejto správy vie dobre precítiť iba ten, kto rozumie aký obrovský strach a bezmocnosť mali ľudia voči tejto chorobe až do XIX. storočia. Ježiš sa ukazuje nielen ako ten, ktorý sa nenakazil touto chorobou, ale aj ako ten, ktorý dokáže očistiť malomocných.

Náš postoj k «malomocným» (=vylúčeným)

Symbolika malomocenstva nám pripomína toľkých ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú vylúčení, osamotení. Aj oni potrebujú stretnúť Ježiša, zažiť jeho dotyk a dostať novú možnosť vrátiť sa medzi ľudí, a ak chceme ísť ešte hlbšie, do komunity veriacich. Mohli by sme veľa hovoriť o tom, kto sú títo ľudia dnes a taktiež o tom, ako by sme mali my kresťania napodobňovať Ježiša v odvahe priblížiť sa k týmto ľuďom a pomôcť im    k

návratu do spoločnosti, do spoločenstva v Cirkvi. 

Pre mladých je to zase výzva obzrieť sa po svojej triede alebo škole a preskúmať, či aj tam nie sú tí, ktorých väčšina vylúčila.

My však nie sme úplne identickí s Ježišom a preto nie je našou úlohou bezhlavo kopírovať jeho odvahu. My sme Ježišovo telo, spoločenstvo, preto okrem osobného priblíženia sa k «malomocnému» (=vylúčenému zo spoločnosti) máme možnosť priblížiť sa k nemu ako skupina, viacerí. Je preto dôležité všimnúť si opustených, vylúčených a hovoriť o nich iným a získať iných, aby sme im išli spoločne v ústrety a prijali ich medzi seba.

K tomu však je potrebné tiež to, čo mal v sebe Ježiš: veľkú «imunitu» voči zlu, ktorá pre nás spočíva vo veľkej skromnosti, v láske a v čistote úmyslov. Iba takto sa môžeme dotknúť «nečistých» a odolať nákaze, ktorú v sebe majú.

Ježišov postoj k uzdraveným, oslobodeným 

V dnešnom Božom slove je však aj jedna veľká zvláštnosť, ktorá by nás mohla zaraziť. Napriek tomu, že malomocný sa priblížil na kolenách a Ježiš milosrdne vypočuje jeho prosbu plnú veľkej dôvery, ba čo viac, ako sme povedali urobí aj gesto navyše: dotkne sa ho (malomocný ho o to neprosil, on prosil iba o očistenie) a očistí ho, ten istý Ježiš ho vzápätí rázne odháňa preč od seba. Znalci biblického textu hovoria, že evanjelium tu používa to isté slovo, ktoré označuje vyhnanie zlých duchov. To je zarážajúco silné.

Nie je vonkoncom ľahké interpretovať tento jeho postoj. Niektorí hovoria, že úmysly malomocného neboli dostatočné, a že dosť drzo predstúpil pred Ježiša. Vôbec sa nespomína, že by kričal z diaľky, ako o tom píše kniha Levitikus. Iní zase podčiarkujú Ježišovu ľudskosť a hovoria, že aj on vedel byť prísny a hnevať sa, ale potom tento svoj hnev ovládol a malomocného očistil. Tieto interpretácie môžete stretnúť, ale neuspokojili moje srdce a pevne verí, že ani vaše. Skúsme sa preto pozrieť na vec trochu inak.

Všimnime si však, že Ježiš uzdravil veľa ľudí v Kafarnaume, ako sme to počuli v textoch minulej nedele, a títo ho hľadali, ale Ježiš nestál o ich spoločnosť. Poďme inde, znela jeho odpoveď. V evanjeliu podľa Marka sa tiež dočítame ako Ježiš rázne poslal preč človeka, ktorého oslobodil od pluku zlých duchov, keď ho tento túžil nasledovať (Mk 5,18). 

Tieto skutočnosti nám poukazujú na to, že Ježiš si nezískava svojich nasledovníkov za cenu ich uzdravenia a oslobodenia. Len si všimnime Dvanástich. Prišli na základe volania, nie uzdravenia alebo oslobodenia. Znalci Markovho evanjelia nám tiež hovoria, že v prvej časti tohto evanjelia sa Ježiš javí ako ten, ktorý úzkostlivo chráni tajomstvo svojej osoby, zakazoval zlým duchom  hovoriť o ňom, keď ho v synagóge zlý duch označil ako svätého Božieho, Ježiš mu hovorí mlč (Mk 1,25). Zlým duchom nedovolil hovoriť, lebo ho poznali (Mk 1,34). Ježiš sa bojí, že ľud si unáhlene urobí o ňom predstavu ako o Mesiášovi, lebo ani uzdravení a ani oslobodení ľudia nie sú ešte zrelí ľudia vo viere

Preto jeho znamenia a zázraky sú dôležité, ale sú aj nebezpečné, lebo v nezrelom dave to môže spôsobiť totálne nepochopenie a zničenie posolstva, s ktorým Ježiš prišiel. Z tohto dôvodu sa Ježiš radikálne bráni  lacnej sláve pochádzajúcej z oslavy uzdravených, podobne ako neprijíma pravdivé vyznania zlých duchov. Nestačí chváliť a šíriť Ježišovu dobrú povesť, nestačí len poznať pravdu o ňom a hovoriť ju. Preto nás nemusí prekvapiť a pohoršiť radikálnosť, tak podobná na vyháňanie diablov,  s ktorou Ježiš posiela uzdraveného preč  a zakazuje mu čokoľvek hovoriť o svojom uzdravení. 

Ježišovi však prichádza zvesť, že tento malomocný ho neposlúchol. Všade o ňom hovoril. Preto Ježiš nevchádza do miest, ale zostáva na pustých miestach. Logika by hovorila: máš pripravenú cestu, všetci ťa čakajú, všetci ťa ospevujú. Ježiš však nie je silný len voči zlým duchom a chorobám. Je silný aj proti každému pokušeniu prísť si niekde po svoju slávu. Bojí sa jej, pre naše dobro a pre dobro svojho poslania. 

Ohrozil teda, alebo obmedzil, tento malomocný svojou neposlušnosťou Ježišovu misiu? Skôr by sme mohli povedať, že ju očistil. Tento jeho počin nám ukázal, ako bol Ježiš citlivý na boj proti ľudskej sláve a v druhom rade spôsobil to, že za Ježišom začali chodiť ľudia, ktorí boli odhodlaní opustiť svoje domy a hľadať ho. A tak sa kvalita jeho poslucháčov zvýšila.

V tejto nedeli teda vidíme ako Ježiš zostáva skromný, opatrný a radikálne rázny voči všetkému, čo by mu prinieslo falošnú ľudskú slávu. A nie je azda túžba a ľahkovážne prijímanie ľudskej slávy častou  príčinou smútku, frustrácií a bolestí? Či nie sme často otrokmi ľudských očakávaní, ktorým sa prispôsobujeme a zabúdame žiť pre Boha? 

A na záver si všimnime ako s týmito našimi myšlienkami korešpondujú Ježišove slová v evanjeliu podľa Jána. On ktorý nehľadal nikdy slávu u ľudí a my, ktorí prijímame slávu jedni od druhých:

Slávu od ľudí neprijímam, ale vás som poznal, že nemáte v sebe Božej lásky. Ja som prišiel v mene svojho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný vo svojom vlastnom mene, prijali by ste ho. Ako môžete veriť vy, ktorí prijímate slávu jedni od druhých, a nehľadáte slávu od jediného Boha?!

Jn 5,41-44