Myšlienka na nedeľu


Aká je naša nábožnosť?

Prvé čítanie nás upozorňuje, že aj tie najsvätejšie skutočnosti a veľké udalosti sa môžu stať mŕtvou minulosťou. Boh si slovami proroka sťažuje na to, že vyslobodenie z Egypta, slávnostné ustanovenie zmluvy pod Sinajom, to všetko bolo pošliapané, stalo sa to len niečím vonkajškovým. Preto prorok predpovedá zmluvu, ktorá bude zmluvou srdca, prenikne vnútro človeka. Už nepôjde len o to, čo sa dodrží a čo nie, pôjde o to, že ľudia tejto novej zmluvy budú Boží a Boh bude zase patriť im. A kde je takýto vzťah lásky, tam už netreba veľké predpisy, ani množstvo zákonov. Bude to láska založená na Božom odpustení, na Božom milosrdenstve.

My kresťania sa tak veľmi radi chválime tým, že naša zmluva je duchovnejšia než tá židovská, prvá alebo Stará zmluva. Ale pozor, Božia túžba po tom, aby sme boli duchovnejší, aby naše náboženstvo nebolo náboženstvom predpisov a zákonov, ale náboženstvo srdca a lásky, zostáva tak často nenaplnená. Ako často sa pozabudneme a považujeme niektoré z našich predpisov za dôležitejšie, než to, že my patríme Bohu a on nám. Po tomto túži Boh, aby sme menej kalkulovali, či už naše plnenie alebo aj naše neplnenie zákonov, ale obetovali mu v jednoduchosti oboje. Lebo sme jeho. 

Len zvedavosť nestačí

Ján evanjelista nás v dnešnej nedeli informuje o tom, že aj vzdialenejší ľudia zo sveta (Gréci) majú záujem o Ježiša. Chceli by ho vidieť. 

Nuž, ale čo znamená vidieť Ježiša? Poznať Ježiša. Aj dnes veľa ľudí o ňom vie, vyslovuje podvedome jeho meno (pozostatok kresťanskej kultúry), mnohí vidia aj jeho kríž, ale nič im to nehovorí.  Ján je dôsledný, keď sa Ježiš dozvie o tejto gréckej žiadosti, začne hovoriť o svojom oslávení. Tam je jeho pravá podstata. Ježiš nie je len dobrá, múdra alebo aj mocná osoba. On ide prežiť svoje oslávenie, ktoré spočíva v odumretí, ktoré sa premieňa na nový život. On nechce len svojich obdivovateľov, on chce služobníkov, ktorí ho nasledujú. Kto vie, či náš život nie je viac životom zvedavcov okolo Ježiša. Pri tom všetkom si nárokujme byť jeho priateľmi a dúfame vo večnú odmenu. Ježišove slová sú veľmi jasné: chcem služobníkov a nasledovateľov.  Takýchto Otec odmení. Nie nadarmo sa Jánovo evanjelium považuje za najvyššie. Počas čítania prvých troch je dosť veľa času obdivovať, počúvať a poznávať Ježiša. Kto dospel do čítania Jánovho evanjelia je pozvaný ďalej. Ale čo keď sme neprečítali ešte dostatočne ani prvé tri evanjeliá? Nevadí. Netreba sa báť. Ježiš je ten istý: trpezlivý, láskavý, milosrdný. Čo teda máme robiť, ako odpovedať? Nijako. Iba prijať túto jeho túžbu, toto jeho pozvanie a skromne sa pustiť do čítania prvých troch evanjelií a prosiť si milosť, aby sme raz v živote mohli naplno porozumieť aj štvrté evanjelium.

Úryvok z listu Hebrejom

V druhom čítaní máme akoby taký doplnok k evanjeliu. Ján opisuje, že Ježiš akoby vnútorne bojoval s prijatím tej ťažkej hodiny: Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? 

To, čo Ján opisuje v slávnostných (aj keď náročných) slovách, to list Hebrejom popisuje veľmi tvrdo a realisticky. Ježiš prežil slzy a nárek, náš text hovorí o silnom výkriku. Ježiš sa vložil do svojho vzťahu k Otcovi pre naše dobro. A spoznal, čo je poslušnosť, aká je jej cena. Nech nás tento text posilňuje vo chvíľach, keď cítime námahu poslušnosti voči Otcovej vôli, keď sa nám nedarí, keď prichádzajú ťažké chvíle, ktoré sme si nenaplánovali, ale musíme ich prijať. A nehanbime sa za naše slzy, ani za naše výkriky. Skôr rozmýšľajme o veľkej láske Spasiteľa, ktorý to dobrovoľne pre nás prijal a tak nám ukázal cestu lásky, ktorá je silnejšia ako smrť a všetko utrpenie. 
 
Don Pavol Grach