Je 19. 8. a spolu s manželkou Aťou sa vyberáme na 845 km cestu do Opátství Nový dvůr v západných Čechách. Keďže v tomto roku slávime 25. výročie sobáša, rozhodli sme sa týždeň prežiť v úplnom tichu a aj takto poďakovať za náš spoločný život. Možno netradičná forma, ale lákalo nás to a tešili sme sa na to. Mali sme len zopár informácií ako sa žije v kláštore trapistov, čo nás tam asi čaká a na internete sme si pozreli pár fotografií.

Rozmach mníšstva a rozkvet benediktínskych kláštorov narazil v 11. storočí na krízu, ktorej výkladnou skriňou bolo opátstvo vo francúzskom Cluny. Jeho bohatstvo a vplyv boli až také veľké, že mníchov odvádzali od manuálnej práce a života podľa Reguly. Na scénu prišiel sv. Bernard z Clairvaux, ktorý v kláštore v Citeaux pri Dijone spísal „reformu“ benediktínskeho rádu, ktorá mala priniesť návrat k podstate mníšskeho života. S cisterciánmi (podľa mesta Citeaux, lat. Cistercium) tak nastáva ďalší rozmach kláštorov, ktorý so sebou prináša aj bohatý rozvoj techniky a tiež nový prístup k architektúre, keďže sv. Bernard preferoval pred zbytočným prezdobovaním dôraz na svetlo, jednoduchosť tvarov a čistotu priestoru.  Jedna reforma však nestačila. V 17. storočí dochádza v niektorých francúzskych cisterciánskych kláštoroch k ďalšej zmene konštitúcií, čím vzniká rád cisterciánov prísnej observancie. Najznámejšia postava tejto reformy je opát Armand Jean Le Bouthillier de Rancé z kláštora La Trappe. Preto sa reformovaní cisterciáni volajú aj trapisti. Jedným z cisterciánskych kláštorov, ktorý tiež prešiel reformou k trapistom, je opátstvo vo francúzskom Sept-Fons. V kláštore pôvodne založenom v roku 1132, žije v súčasnosti viac ako 90 mníchov.Práve zo Sept-Fons prišla v roku 2000 skupina mníchov do západných Čiech, aby medzi lesmi a pasienkami na hranici Karlovarského a Plzenského kraja vybudovala nový kláštor. Stavba stojí na zvyškoch barokového statku. To, ako sa britský architekt John Pawson vysporiadal s ruinami hospodárskych budov a zároveň navrhol kostol v intenciách svätého Bernarda, treba vidieť na vlastné oči. 

Na miesto prichádzame o 17.30. Vonku je len ticho a ... ticho. To slovo budem asi často opakovať. V kostole práve prebiehajú vešpery. Keďže nevieme trafiť do kostola, počkáme. Z jednej strany totiž prebieha zatepľovanie a kvôli vonkajšiemu lešeniu nevieme nájsť vchod. A k tomu ešte na mnohých miestach sú infotabuľky, ktoré nás upozorňujú, že toto je priestor vyhradený mníchom. Nevadí, všade je ticho, tak čakáme. Niekedy po 18. 00 ( čas už nie je pre nás dôležitý ) sa k nám blíži usmiaty mních  v bielom habite. Tu by som teraz čakal asi spŕšku slov na privítanie, ale dostávame len milé, ale stručné vysvetlenie o živote v kláštore. Ani slovo navyše, na to si musím zvyknúť. Počas celého pobytu, keď som rozprával s mníchmi som mal pocit, že používam 10 krát viac zbytočných slov ako je nutné k danej veci povedať. Prvý šok prežívam na izbe. V každej izbe je veľkoplošná „obrazovka“ s krásnymi zábermi. Trochu mi je ľúto, že ja som vyfasoval „obrazovku“ 4:3, Aťa dostala 16:9 ( vysvetlenie nájdete v priložených fotkách). Po super večeri musím umyť riad, pretože ženy nemajú prístup do miestnosti, kde sa riad umýva. Dobre si to vymysleli. Na stolovaní si mnísi dávajú naozaj záležať. Musíme ho vždy pripraviť presne podľa fotografie: príbory, misky, taniere, poháre ...

Po večeri, keďže už sme našli vchod, sa ocitáme v kostole  a začína kompletórium. Započúvame sa do  chórového spevu mníchov, ktorí stoja oproti sebe. Ešte nie som adaptovaný na pomalé tempo, ktoré vládne v kláštore a preto si hovorím: prečo spievajú tak pomaly? Túto otázku som si už celý týždeň nepoložil. Je to krásne, tak ako výhľad cez tie naše obrazovky na izbe. Kompletórium pomaly končí, otec Samuel, opát kláštora, sa modlí za všetkých svojich spolubratov Otče náš. A potom dvaja mnísi začínajú ručne zvoniť na zvony a zvukom zvonov končí ďalší deň a nastáva TICHO. Keď sa vraciame v tichu do Domu hostí po vykamienkovanom chodníku, radšej kráčame  po tráve vedľa, pretože zvuk kamienkov, po ktorých ideme nás ohlušuje.

Na druhý deň sa prebúdzame do jedného z najväčších miestnych sviatkov, sviatku sv. Bernarda, opáta. Slávnostnú svätú omšu vedie otec Samuel. Keď ho Aťa uvidí v ktorýsi deň robiť v montérkach, je ťažké uveriť, že tento človek má právo nosiť biskupské insígnie.

Aj keď je sviatočný deň, poobede už prebieha bežný život mníchov. Dostávam otázku, či by som nechcel pomôcť manuálnou prácou. Hovorím áno, a o chvíľu už stojím v montérkach, s mačetou v ruke pri vchode. Smerujeme do blízkeho lesa a čistíme sadenice buka a duba. Práca prebieha samozrejme v tichu, s minimom slov.  Na druhý deň sa ponúkam znova do práce v nádeji, že ma zoberú do výrobne horčice, ktorú tu vyrábajú. Bohužiaľ zbieram čučoriedky. Nevadí.

Dni prebiehajú v pravidelnom rytme modlitba, jedlo, práca, čítanie ( mali sme aj naše texty DC ), prechádzky. Čo sa týka čítania, boli sme veľmi prekvapení, že čítanie knihy jedným z mníchov počas obeda nebola žiadna nahrávka, ale prebiehalo v reálnom čase.  

Neodvratne však prichádza piatok, náš posledný deň. Ešte raz sa vraciame do kostola, ktorý je úžasný svojim minimalizmom výzdoby. Žiadne obrazy, sochy, kvety, koberce.  Len v prednej časti je malá socha Panny Márie, ktorá sa ako keby vznáša vo vzduchu. Kostol nemá okná, ale aj tak je tam dostatok svetla. Ešte raz sa započúvame do chórového spevu pri obedňajšej modlitbe a do zvuku zvonov. Rozmýšľam v tichu, čo mi tento týždeň dal. Mnoho. V jednej veci som sa uistil, naše spolupracovnícke DC by sme mali prežívať v čo najväčšom tichu. Nemali by sme si don Bosca „prispôsobovať“ na túto dobu. Aj on prežíval duchovné cvičenia v tichu, aj on sa veľa modlil v tichu. A to mi nikto nevyhučí z hlavy... aj keď sme už s Aťou v hlučnej realite.

Peťo Soroka