Myšlienka na nedeľu


2. adventna nedeľa, rok C

Prvé čítanie: Bar 5,1-9

Podľa židovskej tradície Adam a Eva mali v raji odev slávy a svetla. Svojím hriechom ho stratili. Navrátilcom z Babylonu prorok sľubuje, že si ich Pán opäť zaodeje slávou. Záverečné verše zase hovoria o tom, že aj stvorená príroda má účasť na triumfálnej Božej spáse. Púšť zakvitne a stane sa záhradou. Obnovuje sa raj. Skutočne je rajom to, keď Pán je so svojím ľudom.

Druhé čítanie: Filipanom 1,4-6.8-11

Pavol sa modlí za svojich Filipanov a jeho modlitba sa premení na chválu. Píše tieto riadky z väzenia a píše riadky plné radosti a povzbudenia. Môže nám byť príkladom, aby sme aj my z našich temných chvíľ vedeli priniesť svetlo a radosť iným.

Evanjelium: Lukáš 3,1-6

Ján Krstiteľ – posledný prorok Starého zákona. Takto ho opisuje evanjelista Lukáš. Nie je však hlavnou postavou deja. Hlavná postava je Slovo Božie, ktoré zaznelo nad Jánom. Stalo sa to v konkrétnej dobe, na konkrétnom území. To nám hovorí o konkrétnosti slova. Aj naše počúvanie slova, slova nad nami, ktoré znie, sa má stať niečím konkrétnym, niečím v dejinách. Slovo hovorí, Ján mu dáva hlas. Ako veľmi by Božie slovo chcelo, aby sme boli jeho hlasom v tomto adventnom týždni.

Podnety

     «Každý človek uvidí Božiu spásu. » (Lk 3,6). Slávnostné verše proroka Izaiáša sa opäť ozývajú a sprítomňujú nám pôsobenie Jána Krstiteľa. Čo také sa deje na tej júdskej púšti? Niečo veľké? Niečo, čo spôsobí udalosti veľkých rozmerov, o ktorých sa onedlho bude hovoriť po celom Júdsku, a aj po celom veľkom rímskom impériu. Aj v nedávnych dejinách sme poznali ľudí veľmi silného slova: Martin Luther King alebo Mahatma Ghandí. Ich slová prenikli aj do najvyšších sfér politiky sveta.

Vždy si však musíme pripomenúť, že je ľahšie zorganizovať vesmírne výpravy, než zmeniť srdce čo i len jedného človeka.

Slovo, ktoré zaznelo na júdskej púšti prišlo od Boha. Nemá nijakú túžbu, len preniknúť k ľuďom, premeniť ľudské srdcia. Hlas, Ján v službe slova, opakuje Božiu podmienku svojho prijatia: znížte kopce, vyrovnajte kľukaté cesty, vyplňte doliny. Boh potrebuje cestu, aby sa dostal k nám. Zaiste to nie je návod pre cestárov, ale výzva pracovať na našom vnútri, znížiť našu pýchu, pozitívne naplniť naše prázdno.

Advent je aj čas meditácie, čas, kedy stíchneme, kedy sa venujeme nášmu srdcu. Potom môžeme mať nádej: Uvidíme Božiu spásu. A s nami, dúfajme, aj toľkí iní.

* Per l’elaborazione della «lectio» di questa domenica, oltre al nostro materiale di archivio, ci siamo serviti di:

- Temi di predicazione, Napoli, Editrice Domenicana Italiana, 1997-1998; 2002-2003; 2005-2006.

- COMUNITÀ MONASTICA SS. TRINITÀ DI DUMENZA, La voce, il volto, la casa e le strade. Tempo D’Avvento e Natale, Milano, Vita e Pensiero, 2009, pp. 68.

- La Bibbia per la famiglia, a cura di G. Ravasi, Milano, San Paolo, 1998.

- Don Tonino Bello, Avvento e Natale. Oltre il futuro, Padova, Messaggero, 2007.