Milí saleziáni spolupracovníci!

V dňoch 16. - 20.1.2020 sme sa v Turíne na Valdoccu zúčastnili dní saleziánskej spirituality. Zo Slovenska sme spoločne cestovali štyria. Za FMA sr. Anka Jaňáková, za SDB Pali Grach a za ASC moja manželka Janka a ja.

Ponúkam Vám zostrih najzaujímavejších momentov programu. Celé štyri dni sa niesli v hľadaní odpovedí, kto je dobrý kresťan, statočný občan a tiež ako napĺňať heslo hlavného predstaveného v konkrétnych podmienkach krajiny.

Vo štvrtok nás povzbudil don Muňoz (zodpovedný za saleziánsku rodinu) aby sme sa nechali sprevádzať a sprevádzali mladých. DSS by nám mali pomôcť žiť heslo v realite. Vyzval nás, aby sme DSS vložili do rúk Panny Márie Pomocnice.

Spestrením bolo vystúpenie tanečnej skupiny ADONAI  s myšlienkou prepojenia života na zemi a v nebi. Všetko sa dá urobiť keď sme vedení Duchom Svätým. Láska ktorá je v nebi,  je aj na zemi. Ukázali nám, že umením sa tiež dá modliť.

Večerné slovko mal don Artime. Hovoril, že rekonštruujú najstaršiu časť Valdocca s Pinardiho kaplnkou. O dva mesiace bude táto časť objektu sprístupnená a má ju charakterizovať pomenovanie „svätosť žitá vtedy“. Po týchto priestoroch chodil don Bosco so svojimi spolupracovníkmi a chovancami z ktorých sa minimálne 13 stalo blahoslavenými a svätými. Don Bosco, Dominik Savio, don  Cafasso, don Rua, mama Margita... Tento priestor aj dnes dýcha príkladom ich života. Stačí sa tadiaľ poprechádzať a predstaviť si tú dobu. Odchádzali sme spať s otázkou hlavného predstaveného :“Dá sa tak žiť aj dnes?“  Uvažujme, či je možné aj v dnešnej dobe vychovať z našich mladých svätcov. Don Bosco to dokázal a je naším vzorom.

Z piatkového programu nás oslovilo úžasné osobné svedectvo zo Sýrskeho Alepa od tam pôsobiaceho saleziána a dvoch mladých ľudí. Nechceli nám priniesť hrôzy vojny, ale pekné, normálne veci žité v nenormálnom čase. Počas ich rozprávania sme mohli sledovať videozáznam o podmienkach v ktorých žili.

Dievčina je saleziánka spolupracovníčka, pracuje v národnom rádiu. V rádiu s moslimskými kolegami pre ňu, ako kresťanku, bola situácia veľmi ťažká. Pozerali na ňu akoby bola z inej planéty. Pre vieru si z nej robili posmech. Vydržala to. Postupne sa ale situácia mení, kolegovia prestávajú byť nepríjemní. Začínajú sa pýtať na náboženstvo, čo je to eucharistia... Naposledy pripravovala v rádiu program a posledné diely mali byť o smrti a zmŕtvychvstaní. Mala obavy či nebude musieť robiť veľké ústupky vo vysielaní tejto kresťanskej tematiky. So strachom išla za riaditeľom a na jej veľké prekvapenie súhlasil s vysielaním s tým, že to má urobiť ako kresťanka. Bolo to počas Veľkonočného trojdnia. Kto pozná blízky východ vie, že niečo takéto nemá obdobu v ich národnom rádiu.

Chlapec je exalliev, študent medicíny. Pracuje v oratóriu aj tamojších médiách. Keď bol na gymnáziu, nebola vojna, bolo všetko v poriadku. No keď vojna začala, bratia odišli kvôli nej za hranice. Otec bol ranený a doma všetko zostalo na mladého študenta. Mal dve možnosti. Buď odíde alebo zostane doma v strachu. Rozhodol sa ostať a žiť každý deň pre maličkosti. Dával si pozor na jazyk, aby hovoril pekné veci a mnohých to povzbudilo. Začali o ňom hovoriť, že toto je kresťan.

Salezián z Alepa hovoril o živote v oratóriu počas vojny. Ak tam hovoria všetci o smrti a vojne, kresťania hovoria o živote a nádeji. V našich podmienkach si ani nevieme predstaviť čo je to riešiť kde a či vôbec možno nabiť mobil, keď otvorím kohútik či potečie voda, či budem môcť natankovať benzín a či príde jedlo a budem sa môcť najesť. Toto sú ich každodenné starosti. Veľmi radi by chceli bývať v takej peknej krajine ako je tu v Taliansku. Vďaka ochrane Panny Márie nebol ich dom zničený a nik nebol zranený. Niektorých síce stratili, ale to bolo mimo domu. Zachránila ich komunita. Nemožno ostať sám, musíme byť spolu. Dobrý kresťan nemôže byť mimo cirkvi, to nás učí don Bosco. Na blízkom východe je byť dobrým kresťanom ťažké. Saleziáni zostali aj počas vojny v pastorácii. Venovali sa výchove, katechizmu, športu. Mladí a deti sa pokojne hrali, smiali, boli radostní, lebo mali čisté srdce. A tak by to malo byť všade.

V ďalšom bloku nám bol predstavený spoločný projekt exallievov a ASC v Taliansku. Ak niečo začíname, treba sa pripraviť a mať kompetenciu. V politike sa špinia ruky, my chceme dať čisté ruky do politiky tak, aby čistými aj zostali. Už len povedať slovo politika je ťažké, nie v nej pracovať. Tak postupne vznikla škola formácie pre sociálno-politickú angažovanosť. Cieľom je pripravovať kompetentných ľudí na túto veľkú službu pre spoločnosť. Nielen kritizovať, ale aj niečo priniesť.

Na záver dňa sme mali adoráciu v bazilike Panny Márie Pomocnice. Božia náruč je tak široká, že som ju nevedel naplniť aj keď som sa snažil spomenúť všetkých a všetko. Potom si každý účastník na lístok napísal jedno meno chlapca aj s konkrétnou prosbou za neho. V dlhom zástupe sme tie lístky niesli pred oltár a v modlitbe odovzdali do košíka pred eucharistiou. Som naozaj vďačný.

V sobotu poobede sme navštívili don Boscove rodisko Becchy. Videli sme dom v ktorom býval i lúku z jeho sna v deviatich rokoch. Boli s nami aj manželia - saleziáni spolupracovníci z Košíc, aktuálne žijúci vo Francúzsku.

Nedeľný program sa začal sv. omšou na ktorej sa nám prihovoril don Artime. Spomeniem niekoľko myšlienok. Pýtal sa, čo znamená dnes Saleziánska rodina. Sme jedna rodina, ktorá je zhromaždená na mieste, kde všetko hovorí. Toto je dom, kde všetci žili, predovšetkým sa tu hovorí o Ježišovi Kristovi. Don Bosco chcel ukázať chlapcom kde nájdu zmysel života. Toto krásne tajomstvo sa máme naučiť všetci. Hovorí sa tu o škole svätosti v každodennom živote. Rovesníci Dominika Savia boli takí istý ako on. Tu sa robilo všetko, ako pritiahnuť mladých ku Kristovi. Toto musí byť v centre aj dnes. Vždy s rešpektom voči iným náboženstvám. Pozor! Nikdy nehovorme sme len pre našich. Všetci sú pre Ježiša, vidieť sa ako Cirkev, sme tu pre všetkých. Potom hovoril príbeh o jednej matke moslimke, ktorá poslala svojich chlapcov do oratória preto, lebo sú tam šťastní. Druhý dôvod, ktorý uviedla, pretože je tam duch rodiny a tretí dôvod: učia ich tam mať rešpekt. Boh pokračuje v záchrane duší. Prosme si od Ducha Svätého, aby sme mu boli vždy verní. Nech nám nechýba nikdy sila, tvorivosť a láska. Pán Ježiš ťa urobí šťastným.

Na záver svätej omše sme sa všetci presunuli pred bočný oltár don Bosca. Na čele s hlavným predstaveným a so všetkými prítomnými zodpovednými za jednotlivé zložky saleziánskej rodiny. Bolo to veľmi symbolické: rodina pri svojom otcovi.

Potom už iba foto, spoločný obed a odchod domov.                

Mám pocit, že sa svet stal menším a ľudia z Japonska, Indie, Filipín, Mexika, Kanady či Sýrie sú mi veľmi blízko.

Peter Kvas