Po dlhých piatich rokoch sa podaril jeden malý zázrak, že sme sa mohli opäť stretnúť. Napriek mnohým povinnostiam či už rodinným (starí rodičia na dôchodku majú niekedy viac povinnosti ako v zamestnaní) alebo pracovným, zišli sme sa priebežne vo veľkom počte. O bohatej účasti svedčí aj 69 vnúčat, ktoré sme napočítali po vzájomnom zdieľaní. Dokonca dve vnúčatá sú spoločné pre dve rodiny bývalej PR. Aj takéto požehnanie prijatie služby prináša.

 

Program spoločného stretnutia sme nechali plynúť voľne, aby bol dostatok priestoru na rozhovory, zdieľanie a spoločne strávené chvíle. Veľkým darom bola možnosť každodennej sv. omše priamo v našej kaplnke. Nie je nad to, keď si diecézny kňaz robí DC v Izbuške a je ochotný slúžiť.
 

Najbohatším časom na zdieľanie bol štvrtok večer, vtedy nás bolo spolu najviac. A nie je väčšou radosťou a naozaj požehnaním, že napriek rokom mimo spoločnej služby, mnohým životným okolnostiam, vzdialenosti, sa na našich vzťahoch nič nezmenilo. Dôvera, láskavosť, ochota zdieľať sa, kus humoru ( s Jožkom Kolarčíkom sa bez neho nedá) všetko zostalo, dokonca sa prehĺbilo aj po takom dlhom čase. Je úžasné vedieť a cítiť, že môžem prísť na východ, západ, stred a aj kdekoľvek a mám tam rodinu, tú našu saleziánsku.

Veľkým povzbudením pre každého počas spoločného zdieľania sa, bolo poznanie ako nás Pán napriek našim nedostatkom požehnáva. Na deťoch, vnúčatách, ale najmä, na vzájomnom vzťahu, že máme ten dar byť so svojim manželom/manželkou a užívať si spoločný čas.

 

Napriek krásnej atmosfére, prišla chvíľa rozlúčky, teraz však už s pevným dátumom budúceho stretnutia. O rok sa opäť vidíme.
 

Za emeritnú PR ASC napísala Janka Brišová